|
|
|
|
|
|
|
|
|
|
V priebehu 30. rokov sa v ľudovej strane vyprofilovali dve hlavné krídla. Jednalo sa o umiernené krídlo, na čele ktorého stál Jozef Tiso a o radikálne krídlo, ktoré reprezentovali Alexander Mach a Karol Sidor. Vďaka pokračujúcemu pražskému centralizmu sa v druhej polovici 30. rokov čoraz viac radikalizovali skupiny mladých autonomistov. Tí sa snažili spolupracovať s predstaviteľmi radikálneho krídla HSĽS, vďaka čomu si chceli vydobyť autonómiu Slovenska aj násilnou cestou. V roku 1938 sa následne opäť zosilnilo volanie po vytvorení novej organizácie, ktorá by zaujala miesto rozpustenej Rodobrany. Na výzvu Alexandra Macha sa tak v júli 1938 začali vytvárať prvé „Hlinkove gardy“. Prvé organizácie Hlinkovej gardy vznikli v Bratislave, vo Veľkom Rovnom a v Trnave. Postupne sa však veľmi rýchlo rozšírili po celom Slovensku. Do Hlinkovej gardy vstúpili aj členovia rozpustenej Rodobrany, pričom garda pokračovala v násilných zrážkach s jej politickými oponentami. Keďže v tomto čase neboli príslušníci Hlinkovej gardy ozbrojení strelnými zbraňami, používali hlavne palice, krátke obušky alebo železné tyče. Z dôvodu hrozby rozpustenia štátnymi orgánmi, začala garda úzko spolupracovať s funkcionármi HSĽS. Hlavným veliteľom HG v tej dobe bol Karol Sidor. Hlinkova garda pôsobila ako polovojenská organizácia. 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska, pre Hlinkovu gardu to znamenalo splnenie dávnych snov Slovákov o vlastnej správe svojho územia. HG mohla vystúpiť z ilegality a rozvinúť svoju činnosť bez strachu pred zásahmi zo strany policajných zložiek, mohla rozvinúť zápas za vytvorenie a dokončenie samostatného slovenského štátu. Základom organizačnej štruktúry sa mala stať stotina skladajúca sa z dvoch polstotín. V každej stotine boli štyri čaty a v každej čate tri družstvá. Najvyšším veliteľstvom v rámci organizačnej štruktúry HG bolo Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy. Postupne sa riešil aj problém uniformovania jej členov. Uniforma HG prešla počas vývoja organizácie viacerými zmenami. Napriek tomu, že v laickej verejnosti sa spája Hlinkova garda najmä s čiernou farbou, v počiatočnom období mali niektorí gardisti modré košele. Na čiernu farbu prešla organizácia HG až v neskoršom období. Napriek tomu veľa gardistov pre finančnú náročnosť gardistickú uniformu vôbec nevlastnilo. Jej súčiastky boli totiž také drahé, že si ich vôbec nemohli mnohí členovia HG dovoliť a obmedzovali sa často len na čiapky – lodičky. Na mnohých miestach bolo najmä na dedinách vídať namiesto uniformovaných gardistov mužov oblečených do miestnych krojov s gardistickými čiapkami. Viaceré veliteľstvá sa snažili svojim podriadeným pomôcť so zaobstarávaním uniforiem a organizovali napr. boxerské zápasy, na ktorých vyberali vstupné. Z neho potom kupovali gardistom uniformy alebo súčiastky výstroja. K zmene hlavného veliteľa HG došlo v marci 1939, keď sa najvyšším veliteľom Alexander Mach. Vládnym nariadením z 5. septembra 1939 sa podstatne rozšírili právomoci Hlinkovej gardy a stanovili sa princípy povinného vstupu aj formou doplňujúcich organizácií (Hlinkova mládež) všetkých mužských príslušníkov od 6 do 60 rokov. Toto ustanovenie narazilo na odpor obyvateľstva, a preto bola 21. decembra 1939 vyhlásená za polovojenskú organizáciu s dobrovoľným členstvom. Postavenie a úlohy HG však definitívne upravil zákon z 5. júla 1940. Od septembra 1944 sa Hlinkova garda stala popri Domobrane zložkou ozbrojených bezpečnostných síl slovenského štátu, podriadenou Ministerstvu národnej obrany. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa činnosť HG významne zradikalizovala, keďže ostala verná Tisovej vláde. Od novembra 1944 sa hlavným veliteľom HG stal Otomar Kubala. V tej dobe sa organizácia a pôsobenie plne podrobila veleniu nemeckých vojsk na Slovensku. Skončením vojny bola činnosť Hlinkovej gardy zastavená, neskôr zrušená a jej vedúci predstavitelia a aktívni prívrženci boli väčšinou postavení pred súdy. zdroj:
SOKOLOVIČ, Peter. Hlinkova garda 1938 - 1945.
Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009
|
|
|
|
|
|
|