|
Ján Režňák : slovenské eso číslo 1 na východnom fronte |
|||||||||
|
Počas svojho trojnásobného nasadenia na východnom fronte v rokoch 1941 – 1943 dosiahli slovenskí stíhací piloti celkovom 222 potvrdených zostrelov ruských lietadiel. Drvivá väčšina z nich pripadla na elitnú stíhaciu jednotku Slovenských vzdušných síl – Letku 13, ktorá pôsobila v období 10/1942 až 10/1943 na južnom sektore východnej fronty ako súčasť najúspešnejšieho stíhacieho útvaru nemeckej Luftwaffe – stíhacej eskadry Jagdgeschwader 52 ako jej 13. (Slowaken) Staffel. Najúspešnejším pilotom Letky 13 bol zástavník (práporčík) Ján Režňák. Pri 193 operačných letoch mu bolo priznaných 32 potvrdených zostrelov (ďalšie min. 3 boli nepotvrdené).
Ján Režňák sa narodil 14.apríla 1919 v Jablonici v okrese Senica v rodine stolára. Po absolvovaní školy začal dochádzať na letisko Vajnory pri Bratislave, kde v miestnom Slovenskom aeroklube v roku 1938 absolvoval základný pilotný výcvik v rámci brannej akcie „1000 nových pilotov“. V školení pokračoval v pilotnej škole vojenského letectva na letisku Spišská Nová Ves u Leteckého pluku č.3 „Generála-letca M.R.Štefánika“. Po vzniku samostatného Slovenska v marci 1939 prešiel tento pluk pod armádu Slovenského štátu. Ján Režňák absolvoval neskôr v Piešťanoch stíhací výcvik a v hodnosti čatníka (čatára) bol v roku 1940 pridelený k Letke 13. Jednotka bola dislokovaná na letisku v Piešťanoch a bola vyzbrojená dvojplošníkmi Avia B-534 a Avia BK-534. 22.júna 1941 sa Slovensko pripojilo spolu s ďalšími spojencami k Nemecku v útoku na vtedajší Sovietsky zväz. Letka 13 – ako súčasť slovenského leteckého kontingentu vyzbrojená 11 Aviami B-534/BK-534 – opustila slovenské územie smerom na Ukrajinu 3.júla 1941. Základne boli najprv v Sambore, potom v Lvove a neskôr v Čortkove. V tomto období plnila Letka 13 predovšetkým hliadkovacie úlohy. 15.augusta 1941 sa Ján Režňák spolu s celou Letkou 13 po stratách, ktoré jej boli spôsobené počas letného ťaženia 1941 na východnom fronte, vrátil na Slovensko na letisko do Piešťan. 25.februára 1942 bol Ján Režňák spolu s ďaľšími 17 pilotmi a 88 príslušníkmi pozemného personálu vyslaný na preškolenie na Messerschmitty BF-109E na letisko Karup-Grove v Dánsku. Tu sa pod vedením nemeckých inštruktorov spolu s ostatnými oboznamoval s pilotážou „109“, na ktorej mal v budúcnosti dosiahnuť všetky svoje zostrely. 6.júla 1942 sa Ján Režňák vrátil ako absolvent kurzu na Slovensko späť k Letke 13, ktorá sa mala znovu zúčastniť ťaženia na východnom fronte. V druhej polovici roku 1942 prišli na Slovensko prvé dodávky z 27 Messerschmittov BF109E, ktoré Slovensko zakúpilo od Nemecka. „Emily“ išli prednostne do Piešťan k Letke 13.
27.októbra 1942 odletelo na východnú frontu k Azovskému moru prvých 7 BF-109E. Avšak Ján Režňák odcestoval na frontu vlakom. V tejto skupine boli taktiež npor.V.Kriško, por.J.Gerthoffer, rtk. F.Cyprich, P.Zeleňák, čtk.I.Kovarik, J.Štauder, F.Brezina, J.Drlička, J.Jančovič, J.Švejdík, J.Vincúr a J.Setvák. Začiatkom novembra 1942 bola Letka 13 nasadená do operačnej činnosti nad Kubáňou. Prvou frontovou základňou bol Majkop, neskôr Krasnodar, kde sa už tvrdo bojovalo. Vzdušné víťazstvá začali naskakovať. 17.januára 1943 dosiahol Ján Režňák svojho prvého zostrelu. Stalo sa tak v 06.35 hod u mestečka Smolenskaja, kde zostrelil so svojím BF-109E (W.Nr. 12004) jeden zo štyroch ruských stíhacích dvojplošníkov I-153. 28.januára 1943 o 11.10 hod blízko mestečka Achtyrskaja získal Ján Režňák svoj druhý zostrel – Polikarpov I-16. 31.januára 1943 v deň, keď v Stalingrade kapitulovala Paulusova 6.armáda, Letka 13 ustúpila na letisko Slavjanskaja. 11.februára 1943 dosiahol Ján Režňák svojho tretieho zostrelu – išlo opäť o Polikarpov I-16, prezývaný „Rata“. V tomto období však na neho dvakrát siahla smrť. Prvýkrát išlo kolíziu s JU 87 Stuka, ktorá mu vošlo do pristávacej dráhy. Túto situáciu bravúrne zvládol šikovným manévrom. Druhýkrát sa zase s lietadlom Arado Ar66 po poruche motora zrútil do ľadového Azovského mora. Zachránili ho nemeckí vojaci na loďke. 1.marca 1943 začalo prezbrojovanie Letky 13 na modernejšie Messerschmitty BF-109G. Slovenská jednotka sa tak dostala na štandard celej Jagdgeschwader 52, ktorej bola súčasťou. 11.marca 1943 sa Ján Režňák stal u Letky 13 leteckým esom, keď sa spolu s I.Kovarikom zúčastnil blízko stanice Abinskaja vzdušného boja s 30 Rusmi. Tu zostrelil jednu „Ratu“ a jednu „Čajku“. Bol to jeho 5. a 6. zostrel. 18.marca 1943 bol Ján Režňák spolu s Letkou 13 preložený na novú základňu – letisko Taman. K 25.marcu 1943 mal Ján Režňák na svojom konte už 8 potvrdených zostrelov (4 x I-16, 2 x I-153, 1 x MiG-1, 1 x DB-3F). 1.apríla 1943 bola Letka 13 opäť presunutá na základňu Anapa, kde zostala až do svojho stiahnutia z fronty. Vzdušné boje pokračovali s narastajúcou intenzitou. 29.marca 1943 – 9. zostrel (bombardovací Iljušin DB-3). 27.apríla 1943 – 20. zostrel (stíhací LaGG-3) 3.mája 1943 – mimoriadne úspešný deň, 3 zostrely (2 x LaGG-3 a 1 x I-16) 29.mája 1943 – 30. zostrel (MiG-1 blízko obce Trojskaja) 30.júna 1943 – 32. posledný zostrel (LaGG-3 blízko stanice Slavjanskaja) Počas osem mesačného operačného nasadenia bol Ján Režňák za svoju činnosť postupne povyšovaný z čatníka (čatára) na rotníka (rotmajstra) a neskôr na zástavníka (práporčíka). Za svoje výkony bol Ján Režnák vyznamenaný Slovenskou striebornou medailou vojenského Víťazného kríža, strieborným vojenským Záslužným krížom, zlatou, striebornou a bronzovou medailou Za hrdinstvo, Nemeckým Železným krížom I. a II. stupňa, Nemeckým krížom v zlate, Zlatou frontovou leteckou sponou, ktorá bola udeľovaná po 150. bojovom lete a Chorvátskou striebornou medailou Koruny kráľa Zvonimíra. 6.júla 1943 bola prvá frontová garnitúra Letky 13 spolu s Jánom Režňákom stiahnutá z fronty späť na Slovensko. Prvej garnitúre Letky 13 pod velením mjr. Ondreja Ďumbalu bolo priznaných 155 potvrdených zostrelov sovietskych lietadiel pri štyroch vlastných stratách. Je nutné poznamenať slovami jedného povojnového nemeckého historika, že „Ako stíhací piloti sa Slováci veľmi dobre osvedčili aj podľa nemeckých kritérií“. Po návrate z východnej fronty bol Ján Režňák spolu s Letkou 13 dislokovaný na letisku Vajnory a vo februári 1944 bol spolu s letkou premiestnený na letisko do Piešťan. Úlohou letky bola teritoriálna ochrana Bratislavy proti bombardovacím zväzom USAAF. V tom čase minister obrany, gen. Ferdinand Čatloš a veliteľ štábu armády plk. Ján Golian pripravovali tajný plán povstania proti Nemcom. Preto malo veliteľstvo vzdušných síl inštrukciu neútočiť na Američanov ak na slovenských pilotov nebudú strieľať oni. Nepísané prímerie s Američanmi bolo porušené 16. júna 1944, keď 376. Bombardovacia skupina USAAF napadla rafinériu Apollo a prístav v Bratislave, aj keď viac než hodinu predtým zakrúžili nad Bratislavou, aby dali ľuďom čas ukryť sa. Ján Režňák mal šťastie a nezúčastnil sa ani posledného boja Pohotovostnej letky s bombardérmi 15. USAAF 26. júna 1944, keďže nebol medzi ôsmimi pilotmi, ktorí držali pohotovosť. Tento let pre slovenských stíhacích pilotov nedopadol šťastne. Čtk. Gustáv Lang bol zranený paľbou z P-51, por. Puškár bol zabitý, Štauder a čtk. Štefan Ocvirk núdzovo pristáli, čtk. Štefan Jambor stihol vyskočiť, ale jeho padák praskol a on zahynul, Božík pristál, Zeleňák stihol núdzovo pristáť, kým stratil vedomie. Len Geletko sa vrátil s nepoškodeným lietadlom. Slovenskí stíhači dokázali Nemcom, že nie sú zbabelí, ale zároveň prestala 13. Letka existovať a takto boli zmarené aj plány na jej efektívne využitie v povstaní.
SNP sa Ján Režnák nezúčastnil, keď zostal v Nemcami okupovanom západnom Slovensku až do konca vojny. Na túto časť vojny spomína sám takto: "Bol som v meste, keď prišiel za mnou vojak a povedal mi, že ideme bojovať proti partizánom. Povedal som, že ja som pilot, že nevezmem pušku do ruky, aby som šiel bojovať do lesov proti partizánom. Časť mladších pilotov a personálu potom nastúpila do áut a odišla. Iní piloti, vrátane mňa ostali na letisku. Na druhý deň ráno som sa dozvedel, že to bola len zámienka, že sa vlastne pridali k povstalcom. V ten deň ma kpt. Haluzický telefónom volal, aby som preletel BF-109 na Tri Duby, kde boli ostatní piloti podporujúci povstanie. Ale žiadne z lietadiel zanechaných v Piešťanoch nemohlo letieť, boli bez benzínu. Potom prišli Nemci a vykopli nás z letiska. Prikázali nám ostať v Piešťanoch. Nesmeli sme mesto opustiť a každé ráno sme sa museli Nemcom hlásiť." Jeho neúčasť v SNP mala pre neho zásadný význam pre jeho povojnovú kariéru. Na jar 1945, keď sa priblížil front, dostal Ján Režňák ponuku od Nemcov, aby ustúpil s nimi a bojoval v Luftwaffe. Odmietol. Keď prišli Rusi, bol predvedený na miestne veliteľstvo Červenej armády a odovzdaný vojenskému súdu v Martine. Ten ho však zbavil obvinení. Po vojne pracoval najprv na letisku Trenčianske Biskupice, neskôr vo Vojenskom leteckom učilišti v Olomouci. V apríli 1948 – po nástupe komunistov k moci - bol degradovaný a z armády prepustený. Pracoval v Považských strojárňach ako šéfpilot a učiteľ lietania. Keď mu ŠtB odobrala v r. 1951 po niekoľkých pokusoch definitívne pilotný diplom, vykonával prácu konštruktéra, projektanta a revízneho technika v Považskej Bystrici a v Piešťanoch. V roku 1979 odišiel do dôchodku. Po roku 1989 žiadal o rehabilitáciu, ale dosiaľ bez úspechu. Penzista Ján Režňák dodnes žije v Piešťanoch.
Pozn.
|
|||||||||
|
|
|||||||||
