|
V marci 1939 sa
slovenská armáda musela v tzv. Malej vojne brániť pred prenikaním
Maďarov na Východné Slovensko. Skôr než sa stihla spamätať z tohto
konfliktu, už bola zavlečená do nového konfliktu, do nemeckého útoku
na Poľsko. Tohto útoku sa účastnil Slovenský štát ako jediný nemecký
spojenec. Politickou zámienkou bolo jednak obsadenie časti Oravy a
Spiša Poľskom v období Mníchovskej krízy a ďalších území, ktoré
Slovensko stratilo už v roku 1918, a taktiež aj fakt, že časť
poľských politikov podporovala maďarské snahy o anexiu celého
Slovenska. Po tajných rokovaniach 20. a 21. júla 1939 slovenská
vláda poskytla nemeckému Wehrmachtu svoju komunikačnú sieť vrátane
niektorých letísk.
Predseda slovenskej vlády dr. Jozef Tiso vydal 6. augusta 1939
rozkaz Ministerstvu národnej obrany vykonať opatrenia v súvislosti s
plánovaným útokom. 23. augusta 1939 bol veliteľom poľsko-slovenskej
pohraničnej oblasti menovaný generál Augustín Malár, 24. augusta
1939 boli všetky jednotky uvedené do stavu vojenskej pohotovosti a
začali presun na sever. Na maďarských hraniciach preto prevzali
hliadkovú službu Hlinkove gardy, čím sa pre útok na Poľsko uvolnili
ďalšie armádne jednotky. 26. augusta boli mobilizované tri ročníky
zálohy, 30. augusta ďalších peť. Celkom bolo zmobilizovaných 51 306
mužov. Vrchné veliteľstvo slovenskej Poľnej armády bolo zriadené v
Spišskej Novej Vsi, 30 augusta sa jednotky presunuli k poľským
hraniciam. Slovenský sektor bol časťou úseku nemeckej armádnej
skupiny „Juh“, presnejšie jej 14. armády pod velením
generálplukovníka von Lista. Patrilo do nej ďalších päť peších, tri
horské, dve tankové a jedna ľahká divízia.
Slovenská Poľná armáda mala kryť východné krídlo 14. armády,
zabrániť preniknutiu Poliakov na Slovensko a tým do tyla útočníkov.
Vrchné veliteľstvo Poľnej armády bolo umiestnené v Spišskej Novej
Vsi. Slovenská Poľná armáda, združená do armádnej skupiny „Bernolák“,
sa skladalo z:
1. divízie „Jánošík“, ktorej veliteľom bol plk. Antonín Pulanich, v
sektore Spišská Nová Ves - Prešov,
2. divízie „Škultéty“, ktorej veliteľom bol gen. Alexander Čunderlík,
oblasť Brezno nad Hronom – Poprad,
3. divízie „Rázus“, ktorej veliteľom bol gen. Augustín Malár, oblasť
východne od Vysokých Tatier priamo pri hraniciach. Veliteľom tejto
armádnej skupiny bol minister národnej obrany generál Čatloš, ktorý
sa od 1. septembra vzdal svojej ministerskej funkcie, aby ako člen
vlády nemusel prijímať nemecké rozkazy bez súhlasu Tisa.
Poliaci o týchto prípravách vedeli, proti hraniciam so Slovenskom
rozložili armádnu skupinu „Karpaty“, v ktorej boli časti poľského 5.
a 10. zboru a ktorá sa skladala prevážne z peších oddielov, mala len
málopočetné delostrelectvo a žiadne tanky.
1. septembra 1939 v 5:00 začal útok. Ihneď a bez odporu boli
obsadené pôvodne slovenské obce Javorina a Podspády. 1. divízia
obsadila Zakopané a postúpila asi 30 km na Nowy Targ, 9. septembra
sa vrátila na Slovensko. 3. divízia sa pripojila k nemeckému XVIII.
horskému zboru a s ním zaútočila v smere na Krosno a Sanok, kde
postúpili asi do hĺbky 60-90 km. Počas tohto postupu sa uskutočnilo
len niekoľko menších bojov s Poliakmi. 2. septembra dosiahlo čelo
útočiacich jednotiek línie Bielohorská dolina – Javorina – Turgov –
Niedzice. Štyri obrnené automobily s jazdeckou eskadrónou prenikli
3. septembra až na hlavné námestie v Tyliczi, ale narazili na silný
odpor a museli ustúpiť, pretože jazda ich nebola schopná podporovať.
5. septembra sa
veliteľstvo rozhodlo vytvoriť pohyblivú motorizovanú jednotku „Kalinčiak“,
ktorej mal veliť podplukovník Ján Imro. Tvorilo ju jazdecká
eskadróna, rota cyklistov a motorizovaná jednotka s rotou 13 tankov
LT-35, rota šiestich obrnených vozidiel OA vz. 30 a rota šiestich
protitankových kanónov vz. 37. 7. septembra sa presunula do
Brezova, kde sa spojila s kombinovanou rotou útočnej vozby 2.
divízie, takže spolu teraz mala 19 tankov. Spolu s 2. divíziou se
presunula z oblasti Poprad – Brezov do oblasti Stropkov – Svídník,
8. septembra prekročili hranicu, do bojov už ale nezasiahli.
Slovenská pechota dosiahla línie Kamenica – Bludca – Zalesie –
Krynica – Zdroj – Tylicz – Javorki – Biala Woda, poľský odpor byl
slabý, nebolo vôbec nutné použiť obrnené jednotky. Ešte 16.
septembra bola 2. divízia poverená vyčistením a zaistením územia
medzi mestami Sanok a Dukla, divíziu preto posilnilo ďalších šesť
OA vz. 30, tieto automobily se 21. septembra vrátili ku svojej
pôvodnej jednotke. Celá motorizovaná jednotka sa vrátila 1. októbra,
keď celá kampaň skončila, na Slovensko.
Čo sa týka pechoty, straty na slovenskej strane boli 18 mŕtvych, 46
zranených, 11 nezvestných. Po stiahnutí z Poľska boli slovenské
jednotky demobilizované. Jednotky sa zúčastnili veľkej prehliadky
v Zakopanom. Slovenskí a nemeckí vojaci boli v Poprade, Spišskej
Novej Vsi a ďalších mestách dekorovaní slovenskými rádmi, ktoré pre
túto príležitosti slovenská armáda 11. septembra zaviedla,
Slovenským vojenským krížom a pamätnou medailou „Orava - Javorina“.
Hitler za túto výpomoc pri dobývaní Poľska poslal Tisovi ďakovný
telegram a udelil trom Slovákom Železné kríže, z toho jeden
Čatlošovi a dva dôstojníkom.
Nemci operovali
aj z niektorých slovenských letísk, napríklad z Malaciek, ktoeá ale
patrili do tzv. Schutzzone, teda oblasti okolo hraníc s
protektorátom, ktorý okupoval Wehrmacht, a z Spišskej Novej Vsi a
Piešťan. Boje sa s tromi letkami zčastnilo aj slovenské letectvo,
táto skupina dostala krycí názov „Ľalia“. Letovi Š-328 slovenskej
16. pozorovacej letky prevádzali prieskumné lety nad frontom, kde
bombardovali komunikácie v poľskom týle, rozhadzovali letáky a
zabezpečovali kuriérnu službu. Aj keď slovenské stíhacie letectvo
malo taktiež zaisťovať ochranu týlu pred poľskými lietadlami, hneď v
prvých dňoch kampane boli prelety poľských pozorovacích lietadiel
nad slovenským územím bežné.
Až 6. septembra se podarilo úspešne zasiahnuť a jeden pozorovací
Lublin bol zostrelený rotníkom Hanovcom. 39. a 45. stíhacia letka
začiatkom ďalšieho týždňa kampane dostali za úlohu eskortovať pri
náletoch nemecké Ju-87 Stuky, pri tom bola jedna Avia B-534
zostrelená protilietadlovou obranou. Pilot prežil a dokonca sa mu
podarilo vyhnúť zajatiu. O ďalšie lietadlo, z celkom dvoch
zničených, prišli už skôr pri núdzovom pristávaní. 17. septembra
sprevádzali slovenské lietadlá nemecký nálet na letisko pri
Tarnopole, ktorého protilietadlovú obranu viedla československá
légia generála Leva Prchala. V ten deň však do vojny vstúpil aj
Sovietsky zväz a nálet bol predčasne ukončený, aby sa nemecké
lietadlá nedostali do styku s Rusmi. Ku stretu Slovenských lietadiel
a československých vojakov v Poľsku tak nedošlo.
Účasťou na
poľskej kampani si Slovensko okrem toho, že získalo späť Javorinu,
vyslúžilo taktiež povesť lojálneho spojenca u svojho nemeckého
partnera.
Spracoval Marder
Zdroj:
Ch:K.Kliment – Slovenská armáda 1939-1945
http://www.valka.cz |