Slovenská armáda a pohraničné boje s Maďarskom
marec 1939

 

Maďarsko využilo oslabenú novovytvorenú slovenskú armádu po rozdelení Československa v marci 1939 a rozhodlo získať územie na východe Slovenska. Po anexii Podkarpatskej Rusi 15. marca 1939 Maďarsko rozmiestnilo jednotky Honvédu na pohraničnej kóte Červenica.

Slovensko ihneď rozpoznalo hroziace nebezpečenstvo a ešte v tento deň mobilizovalo päť ročníkov zálohy.

15. marca bol veliteľom 6. zboru v Prešove menovaný podplukovník Malár. Zbor pozostával z nekompletnej 17. pešej divízie, z častí delostreleckých jednotiek, ďalej z deviatich tankov LT-35 a ôsmych obrnených vozidiel OA vz.30. Tieto vozidlá, ktoré bojovali na Podkarpatskej Rusi a po ústupe boli prevzaté slovenskou armádou, boli úmyselne poškodené českými vodičmi, takže nutne potrebovali opravu. Z tankov a obrnených automobilov bola vytvorená jednotka obrnenej vozby pod velením poručíka Daxnera. Keďže boli posádky vyberané zo spojovacieho práporu, nemali žiadne skúsenosti s prevádzkou a opravami obrnených vozidiel. K jednotke však prišiel poručík Potočný, ktorý mal výcvik na tankoch LT-35, takže sa okamžite stal jediným expertom jednotky. Jeho hlavnou starosťou bolo zorganizovať opravu tankov a vozidiel a zostavovať posádky podľa odborností. Už 24. marca sa mu podarilo skompletizovať čatu piatich obrnených vozidiel OA vz.30, ktorá ihneď zasiahla do bojov.

Maďarsko začalo inváziu v noci z 22. na 23. marca 1939. Krátko po polnoci maďarské jednotky obsadili Ublu, kde zajali prekvapenú rotu 16. pešieho pluku. Ďalej pokračovali na čiare Velikij Bereznyj – Ulič a Vyšné Nemecké – Sobrance.

Maďarské jednotky postupovali takto:
-        
23. marca obsadili Sobrance a postúpili až k Stakčínu
-        
z Velikij Bereznyj na Ulič postupovali pešie jednotky bez podpory delostrelectva a obrnených jednotiek
-        
z Mali Bereznyj na Ublu postupovali taktiež pešie jednotky, ale s podporou ľahkých tankov a obrnených vozidiel 
-        
hlavné sily, ktoré tvorili dva pešie pluky s podporným delostrelectvom, ľahkými tankami a obrnenými automobilmi postupovali z Užhorodu na Tibavu a Sobrance 

Hlavné maďarské jednotky narazili asi 4 km za Sobrancami na slovenské jednotky, ktoré zastavili ich ďalší postup.  

Slovenské jednotky boli rozdelené na severnú skupinu „Stakčínska“ a južnú skupinu „Michalovská“.

Stakčínska skupina mala silu jedného pešieho práporu, podporovaného delostreleckou batériou.

Michalovská skupina mala silu zosilneného pešieho práporu, častí ženijného práporu a delostreleckej batérie. 25.marca bola táto skupina posilnená jednotkami 41. pešieho pluku, batériou 202. delostreleckého pluku. 26.marca bola ďalej posilnená časťami 7. a 7. pešieho pluku a ďalšou batériou 202. delostreleckého pluku. Skupine velil kapitán Hašík, od 23.marca prevzal velenie major Kubíček. 

Maďarské jednotky dosiahli 23.marca líniu Remetské Hámre – Ruskovce – Jasenov – Bunkovce – Blatné Remety. V tento deň obsadili Závadku s možnosťou bezpečne presunovať obrnené jednotky na sever.

Novovytvorená slovenská čata obrnených automobilov vyrazila z Prešova 24.marca ráno. Pretože sa ostatné vozidlá nepodarilo opraviť, bola to jediná slovenská jednotka obrnenej vozby. Čata obrnených vozidiel dostala okamžite po príjazde spolu s pechotou rozkaz k protiútoku v priestore obce Závadka. Čata prešla Závadkou a postupovala na Gajdoš. Maďari začali ustupovať. Útočnej skupine sa podarilo obsadiť obec Fekišovce. Útok obrnených automobilov, podporovaných pechotou a tromi lietadlami pokračoval v smere na Ubrež, kde narazil na silnú guľometnú a delostreleckú paľbu. Pechota začala ustupovať, jeden z obrnených automobilov bol zasiahnutý protitankovým kanónom. Ústup bol zastavený až prisunutím záloh a skúsených dôstojníkov.

24.marca večer dorazila do Michaloviec ďalšia skupina obrnených vozidiel, ktorú vyslal pluk útočnej vozby. Skupina pozostávala zo štyroch obrnených automobilov OA vz.30 a troch tankov LT-35. Čata obrnených automobilov bola ihneď vyslaná do priestoru obce Gajdoš s cieľom zastaviť ústup pechoty a spevniť frontu. Tento cieľ splnila.  

Ráno, 25.marca bolo v Michalovciach pripravených 15.000 vojakov k rozhodujúcemu protiútoku. Pechota, podporovaná tankami a obrnenými automobilmi, obsadila v rýchlom slede Závadku, Fekišovce, Hnojné, Vyšné Remety. Ďalšie protiútoky boli zastavené, pretože bolo podpísané prímerie.

V priestore Michaloviec bol slovenskou armádou použitý jediný obrnený vlak, ktorý bol prevzatý z pôvodnej Československej armády. Po posilnení o nový guľometný vozeň bol použitý v úseku Michalovce -  Sobrance a Michalovce – Trebišov. 

Na severnom úseku prebiehali ťažké boje v oblasti Stakčína.. na oboch stranách zasiahlo taktiež letectvo. Slovenský protiútok bol 24.marca zastavený. Jednotky Honvédu protiútokom obsadili kótu 287 nad Stakčínom. Slovenská rota horskej pechoty odpovedala ďalším protiútokom a podarilo sa jej kótu obsadiť späť.  Situácia bola až do uzavretia prímeria nerozhodná. 

Aj keď boje trvali celkovo len tri dni a prebiehali na pomerne malom území, znamenali pre novovytvorenú Slovenskú armádu krst ohňom. Tieto boje boli pre ňu úspechom, zvlášť ak si uvedomíme v akej situácii sa vtedy novo vytváraná Slovenská armáda nachádzala – s nedostatkom dôstojníkov, špecialistov ako aj materiálneho vybavenia.   

Spracoval Marder

Zdroj: Ch.K.Kliment – Slovenská armáda 1939-1945

 

spať na WW2 - fakty