|
Noc
v Duklianskom priesmyku na jeseň 1944 |
|
Nemecký
východný front na jeseň 1944 - už osem týždňov burácal sovietsky
útok. Rýchle motorizované zväzy spojeného 1. a 2. ukrajinského
frontu postupovali cez poľské mestá Przemysl, Jaroslaw a Rzeszow až
po Tarnow a stáčali sa na juh a juhozápad.
„Dúfam, že je
to tamto“ zamrmlal. Bojová hlavica vyletela z rúry. Krátko nato sa
na náprotivnom okraji lesa zablysol výbuch. Nepriateľská guľometná
paľba razom zmĺkla. „Plný zásah !!!“ žasol poddôstojník,
Do hrobového
ticha, ktoré potom nastalo poddôstojník Stielmoser povedal: „To je
predsa nepochopiteľné“ „Čo myslíš ?“ - opýtal sa naspäť poručíka
Freesa ten, ktorý ako mnoho mladých frontových dôstojníkov vyšli z
mužstva a často pri rozhovoroch so svojimi mužmi používal
kamarátske: “Ty“. Stielmoser neodpovedal okamžite. Plnil si zásobník
svojej pušky a pritom nespúšťal oči z náprotivného brehu rieky.
„Asi za dve hodiny sme zničili jeden celý sovietsky prápor“ „Môj
bože - to je neuveriteľné“ „Osemdesiat proti osemsto“ Poručík
súhlasne prikývol. Po krátkom odmlčaní povedal: „Na tieto pomery si
budeme musieť zvyknúť. To zodpovedá pomerne presne okamžitej
situácii tiež na iných úsekoch frontu“. Poddôstojník pokrčil
ramenami ako keby ho zamrazilo s pohľadom ešte stále na kopy
mŕtvych. Teraz už s bledou tvárou povedal: „Nemyslíte pán poručík,
že teraz dá Ivan na pár hodín pokoj ?“ „To sa pri Rusoch nedá
povedať, deň je ešte stále dlhý a noc, ktorá príde, nám hádam
prinesie ešte viac prekvapení ako by nám bolo milé...“ |
|
|
bojových
skupín. To všetko sa spojilo v jednu ohromnú paľbu. V rieke sa
nachádzajúci ruskí vojaci obrátili a pokúšali sa vrátiť späť na svoj
breh. Mŕtvych a ranených strhol prúd rýchlo tečúcej Jasiolky.
Výkriky rozkazov a velenia prerušovali jednotlivé výstrely
z pištolí, ktorými sa snažili bez ohľadu na beznádejnosť konania
udržať pokračovanie útoku. Sporadicky boli červenoarmejci svojimi
veliteľmi a komisármi nahnaní na druhý breh. Po stovkách vyrážali z
lesa skákali do vody, ktorá sa farbila krvou do červena a pokúšali
sa ju preplávať, alebo prebrodiť. Poručík Freese sa ďaleko
predklonil cez okraj svojho krytu aby mohol sledovať účinnosť
obrannej paľby, pod ktorú sa zrútila prvá útočiaca vlna. Pri pohľade
na hromadu padlých sa zhrozil. Tiesniac vedľa neho komentoval
udalosti na rieke spravodajský poddôstojník Stielmoser, ktorý to
sledoval cez ďalekohľad svojej karabíny. „Teraz poženú druhú vlnu do
paľby, pán poručík....“ O môj bože... to nepochopia, že nemajú
žiadnu šancu ?! To je predsa jasné šialenstvo ..Samozrejme že jasné
šialenstvo !!! A nie len to - pokračoval poručík s už sotva
zrozumiteľným hlasom. Pár sekúnd strnulo hľadel na zapálený príval
ľudí a povedal: “Máte dosť ľudí, azda vytvoríte druhú útočiacu vlnu.
Nasledovala tretia a krátko štvrtá. Všetci títo zomreli v
nemilosrdnej obrannej paľbe. Na brehu rieky a s ním hraničiacich
lúkach sa hromadili mŕtvoly padlých červenoarmejcov. A predsa sa
vynárali znovu ďalší. Zdalo sa, že kričiaceho ,“Urááá“ nebude nikdy
koniec. Teraz po prvýkrát začal jeden ruský 12,7 mm guľomet
ostreľovať nemecké postavenia. Prvé dávky išli príliš vysoko, ale
tie ďalšie prinútili Freesa a Stielmosera včas stiahnuť svoje hlavy
do bezpečia krytu. „To sa mi vôbec nepáči“ povedal mladý poručík
zamietavo a vystrčil Panzerfaust ponad navŕšenú zeminu zákopu, aby
ukončil bojovú šarvátku. „Urob miesto za mnou“ varoval poddôstojníka
pred spätným plameňom a vyklopil mieridlá. Jeho spúšť nahmatal
spúšťadlo.
ktorý sledoval dráhu letu hlavice cez poručíkov ďalekohľad. „Všetci
pozor na vzdialenosť ....“ Potom nasledoval ďalší ruský bezúspešný
pokus o útok. Teraz prišli k rieke ďaleko roztiahnutejší. Nemeckú
guľomety začali páliť až keď červenoarmejci dosiahli mŕtvoly svojich
kamarátov a začali ich prešľapovať. Rad -radom sa dostávali útočníci
do paľby a padali tvárou k zemi, alebo na chrbát s naširoko
roztiahnutými rukami priamo na mŕtvych z predchádzajúcich útokov.
Ale znovu sa objavovali nové a nové postavy, ktoré s hrozne znejúcim
„Urááá“ a so stoicky rovnakou odvahou bežali do smrtiacej obrannej
paľby. Dve hodiny sa rútila ruská pechota márne proti
improvizovanému nemeckému postaveniu. Sovietsky velitelia a komisári
doslova a do písmena obetovali do posledného muža.