|
Čiary nemeckej obrany
v Karpatoch viedly pozdĺž dominujúcich výšin, ktoré sa premenili na
uzly odporu a výbežky hôr a výšin na oporné body. Nemecká obrana sa
usadzovala na výšinách, najmä na takých, z ktorých sa ľahko dali
kontrolovať prístupy, prechody a cesty a ktoré obklopovali obce
a osady. Medzery medzi opornými bodmi, doliny, cesty a prístupy
k vrcholom kryla krížová i bočná paľba z guľometov a skupiny
samopalníkov kontrolovali mŕtve priestory. Obce a osady, ležiace
v hlbokých dolinách, nemci obvykle neobsadzovali, ale prístupy k nim
kryli guľometnou, mínometnou a delostreleckou paľbou. Svoje
opevnenia na obranných čiarach sa usilovali doplniť rozličnými
prekážkami. Na mnohých miestach kládli na prístupoch k prednému
okraju, na cestách a v údoliach mínové polia, budovali záseky,
okraje lesov chránili ostnatým drôtom, doliny riek a cesty
prehradzovali protitankovými priekopami a kolovými zátarasmi. Keď
nemci museli pod údermi sovietskych vojsk ustupovať, vyhadzovali do
vzduchu všetky mosty, kládli míny nielen na ústupové cesty, ale aj
na okraje ciest, na obchádzky a tiež na miesta vhodné pre odpočinok
vojsk (lesné lúky, záhrady, priestory pri prameňoch). Po vyprázdnení
niektorej výšiny alebo celého reťazca výšin sa pevne usadzovali na
ďalšej výšine. Palebné postavenia pre delá a mínomety mali
pripravené obvykle dopredu. Z jednotlivých dominujúcich výšin,
hlavne pri cestách, robili včas silné oporné body a uzly odporu.
Pripravili na nich zákopy, drôtené prekážky, mínové polia
a drevozemné palebné zruby. Základ obrany na hlavnej a medziľahlej
čiare netvorili pevnostné objekty, ale systém guľometnej, mínometnej
a delostreleckej paľby z dominujúcich výšin. Prístupy k nim boli pre
sovietske vojská veľmi ťažko schodné.
Bojová činnosť nemeckej pechoty pri pohyblivej obrane v Karpatoch sa
vyznačovala tým, že medziľahlá obrana sa nebudovala pozdĺž nejakých
určitých čiar (s výnimkou riek), ale na každej takticky výhodnej
výšine alebo hore. Len vtedy, keď sa sovietske vojská vklinili na
nejakom úseku do taktickej hĺbky nemeckej obrany, museli nemci na
susedných úsekoch sťahovať svoje vojská. Ale aj v týchto prípadoch
kryli ústup ich hlavných síl osobitné oddiely. Oporný bod na výšine
bránila obvykle malá skupina pechoty 15 – 30 mužov s tromi až
piatimi ľahkými a dvoma až tromi ťažkými guľometmi. Taký oporný bod
kládol mimoriadne tvrdý odpor a iba nebezpečenstvo obkľúčenia alebo
preniknutia do boku donútilo nemcov ustúpiť na ďalšiu reťaz výšin.
Pretože bol presun v horách ťažký, stačili nemci len málokedy
prisunúť včas svoje posily k ohrozovanej výšine. Obyčajne zvyšovali
odpor na ďalšej čiare a často ho dopĺňali protiútokmi malých
jednotiek (roty alebo práporu) za podpory dvoch až troch bojových
vozidiel.
Protiútoky sa podnikali po krátkych ale silných delostreleckých
prepadoch súčastne z dvoch alebo viacerých smerov. Po takýchto
protiútokoch, ktoré mali kryť ústup, ponechali nemci na výšine jeden
až dva ťažké guľomety a ustúpili. Ústup na ďalšiu výšinu alebo reťaz
výšin sa praktizoval v skokoch. Nemci ustupovali na maximálnu
vzdialenosť preto, aby sovietske delostrelectvo nemohlo z pôvodných
palebných postavení zasiahnuť nové priestory nemeckého
rozmiestnenia, ale muselo svoje postavenia zmeniť. V horách
používali nemci omnoho viac mínometov než obvykle, najmä
šesťhlavňových a desaťhlavňových. Nemecké delostrelectvo uplatňovalo
metódu palebných prepadov. Metodickú paľbu na bojové zostavy
sovietskych vojsk praktizovali nemci pomerne málo. Používali ju
hlavne na ostreľovanie ciest, pochodových trás a miest, kde sa
vojská zhromažďovali. V boji proti sovietskym tankom pripravovali
nemci často pasce z protitankových diel a ťažkých tankov na
odvrátených svahoch výšin a v úkrytoch, ktoré kontrolovali cesty
a hrebene hôr, ako aj za ohybmi ciest. Keď nemci organizovali na
niektorej medziľahlej čiare dočasnú obranu, zameriavali
delostreleckú paľbu predovšetkým na úzke priesmyky, kade viedli
cesty a na prístupy k svojim postaveniam. Tak sa im darilo včas
sústrediť na ohrozený úsek silnú paľbu z veľkého počtu batérií.
Tento druh manévru bol veľmi rozšírený.
Taktika nemcov pri používaní
tankov mala niektoré zvláštnosti. Hromadne, v počte 20 – 30 bojových
vozidiel, sa tanky použili len v niekoľkých prípadoch za veľkých
protiútokoch. Obvykle však nemci používali tanky v malých skupinách
po dvoch až štyroch vozidlách v súčinnosti s jednou až dvoma rotami
pechoty v protiútokoch. Malé skupiny tankov postupovali v bojových
zostavách pechoty malou rýchlosťou a počínali si veľmi obozretne,
využívajúc úkryty v členitom teréne. Samohybné delá sa používali po
dvoch až troch samostatne alebo spolu s dvoma až štyrmi tankami na
podporu protiútokov pechoty. V takých prípadoch postupovali delá za
tankami, lebo podporovali pechotu paľbou vo vzdialenosti 800 – 1000
metrov.
Pri odrážaní sovietskych útokov nemci často praktizovali nástražnú
paľbu zblízka. Tanky a samohybné delá rýchlo vyrazili zo svojich
úkrytov, podnikli krátky palebný prepad a potom sa rýchlo stiahli
späť. Čelnému útoku a palebnému súboju so sovietskymi tankami sa
nemci vyhýbali a v tankovom súboji udržiavali odstup 1500 – 2000
metrov. Niekedy sa tanky a samohybné delá používali ako pevné
palebné ohniská.
...časť prekladu z ruského originálu: A.A.Grečko, Čerez Karpaty,
ktorý vydalo Vojennoje izdateľstvo Ministerstva oborony SSSR, Moskva
1972
Prevzaté z
http://www.detektorweb.cz
Foto: internet |