Alexander Mach, pseud. Alexander Mach Mederský (* 11.október 1902, Slovenský Meder, dnes Palárikovo – † 15.október 1980, Bratislava) bol slovenský ľudácky politik a novinár.
Alexander Mach sa narodil 11.okóbra 1902 v Slovenskom Mederi na juhu Slovenska (terajšie Palárikovo). Študoval v rokoch 1916-22 bohoslovectvo v Ostrihome a Trnave, no napokon sa rozhodol nestať sa kňazom. Od roku 1922 bol funkcionárom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V rokoch 1926-1939 bol redaktorom a šéfredaktorom ľudáckeho časopisu Slovák, do ktorého ho pritiahol vtedajší šéfredaktor Vojtech Tuka. Počas 20.rokov 20. storočia sa stal blízkym spolupracovníkom Vojtecha Tuku. Ich skutočné priateľstvo sa napriek veľkému vekovému rozdielu začalo už v roku 1926, keď si Tuka vybral Macha za svojho spoločníka pri reorganizácii Rodobrany,

Od roku 1936 bol členom vedenia HSĽS a vedúcim predstaviteľom tzv. radikálneho krídla. V rokoch 1938-1939 sa podieľal na rozbití 1.ČSR. Keď bol 18.októbra zriadený na Slovensku Úrad propagandy, Mach sa stal jeho šéfom (do r. 1940). 10.marca 1939 bol pri tzv. Homolovom puči spolu s ďalšími ľudáckymi predstaviteľmi zatknutý a prevezený do Čiech, no zakrátko bol prepustený.

14. marca 1939 slávnostne oznámil v rozhlase vyhlásenie Slovenského štátu.

V rokoch 1939 - 1944 bol hlavným veliteľom Hlinkovej gardy, 1940-1945 ministrom vnútra Slovenskej republiky, 1940-1944 aj podpredsedom vlády.


...s T.Gašparom a J.Goebbelsom


Ako hlavný veliteľ Hlinkovej gardy


Medzi svojimi

Mach nijako neskrýval sympatie k mladým komunistom, o ktorých neskôr vo svojej obhajovacej reči hovoril ako o tých, ktorí nezištne obetavo a nadšene pracujú a nemyslia na kariéry, na percentá zo zvyšku groša. S takzvanými salónnymi komunistami - Laco Novomeský, Vladimír Clementis a Gustáv Husák - sa pravidelne stretával vo vinárni, kde popíjali, hrali karty a debatovali o politike. Neprekážalo, že každý bol na inej strane barikády - Mach bol predstaviteľom režimu, proti ktorému komunisti ilegálne bojovali. Je možné, že tieto vzťahy, rovnako ako i určité prejavy ľútosti pred Národným súdom, mu zachránili v r. 1947 život.


Pred Národným súdom v roku 1947

Alexander Mach sa orientoval na tesnú spoluprácu s Nemeckom, bol zodpovedný za perzekúciu slovenských židov a protifašistického hnutia.

Slovenské národné povstanie znamenalo pre Macha politický pád. Keď sa blížili sovietske vojská k Bratislave, rodinu dal odviesť do Rakúska. Keď bola 4. apríla 1945 oslobodená Bratislava, ušiel aj on do Rakúska, traduje sa, že v tanku. Američanmi bol však vydaný do obnoveného Československa. Prepravili ho do Prahy a uväznili na Pankráci. Po dvoch dňoch ho spolu s Tisom naložili do lietadla a previezli na Slovensko. Na bratislavskom letisku ich so želiezkami na rukách prebralo povereníctvo slovenskej vlády. V roku 1947 bol súdený spoločne s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským pred Národným súdom v Bratislave. Tiso i Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, vyhlásenie rozsudku nad Machom bolo odložené kvôli pľúcnej chorobe.  Mach, napriek tomu, že sa očakával trest smrti, bol odsúdený na 30 rokov väzenia. Na druhý deň po vynesení rozsudku previezli Macha do Leopoldova. Čakali ho tam známe tváre: šéf propagandy slovenskej republiky Tido Gašpar, generál Jozef Turanec, predseda senátu Pavol Opluštil, minister hospodárstva Gejza Medrický. Celkovo asi 500 vysokopostavených ľudákov. Trest mu bol neskôr zmiernený na 25 rokov. Mach sa dostal na slobodu po 23 rokoch väzenia počas amnestie prezidenta Ludvika Svobodu 9. mája 1968.


A.Mach opúšťa väzenie v máji 1968

Po amnestii žil v Bratislave a písal pamäti. Po prepustení z väzenia sa stretával s niektorými predstaviteľmi bývalej prvej Slovenskej republiky, napr. poslancom Pavlom Čarnogurským a spisovateľom Milom Urbanom.

Zomrel 15.okóbra 1980 krátko po tom, ako mu ŠtB zhabala pripravované pamäti.


Posledné roky života

Súkromie
O Machovom súkromí sa toho veľa nevie. V roku 1928 sa oženil s Alžbetou Čekanovou. Po narodení prvej dcéry Marty ho spolu s Tukom odsúdili za radikálne protištátne články. Po návrate z väzenia sa rok v Tatrách liečil z ťažkého zápalu pľúc. Druhý syn, Alexander, veľmi skoro zomrel. Potom mal ešte štyri deti Pavla (1933), Romana (1936), Darinu (1942) a Vojtecha Mikuláša (1943).
Počas vojny, keď patril medzi štátnu špičku, žili Machovci v novopostavenej osemizbovej vile nad Dunajom. Mali opatrovateľku, pomocníčku aj kuchárku. V lete si deti užívali bratislavské slnko, v zime chodili lyžovať do Tatier. Dnes je Machova vila súčasťou hotelového komplexu Bôrik.

Po vojne, keď Macha zatkli, ženu s deťmi poslali do zberného tábora. Vilu síce Mach tesne pred koncom vojny prepísal na manželku, ale už nikdy sa do nej nevrátili. Po oslobodení sa do nej nasťahovali ruskí vojaci, ktorí rozkradli, čo sa dalo.

Štát síce časom uznal nárok Machovej na vilu, no zároveň jej vypočítal dvojmiliónový dlh, ktorý bolo potrebné splatiť. A tak, kým rodine neoznámili, že v Bratislave nie je žiaduca, bývali v sirotinci. Potom sa matka s deťmi odsťahovala na niekoľko rokov do Piešťan. Keď sa stali nežiaducimi aj tam, odišli do Machovho rodiska.