|
Na základe pozvania našich kamarátov z Poľska
sme sa rozhodli, že sa tohto roku v termíne 8.-9.augusta zúčastníme
rekonštrukcie bojov počas Varšavského povstania z roku 1944. Vedeli
sme, že to nebude krátka cesta, vedeli sme do čoho ideme. Ale to, čo
sme zažili nám plne vynahradilo všetky negatíva z tejto strastiplnej
cesty.
Všetko začalo spomínaným pozvaním od kamaráta Mirka zo spomínaneho
klubu Przemyskie Stowarzyszenie
Rekonstrukcji Historycznej X D.O.K.z poľského
Przemyslu. Rozhodli sme sa, že sa zúčastníme ako súčasť jednotiek
zbraní SS, ktoré sa neblaho preslávili svojím vyčínaním počas
povstania v samotnom meste.
...a tak začalo vybavovanie povolenia vývozu našej výzbroje,
pozývacie listy, súhlas s vycestovaním s dobovou výstrojou
a výzbrojou na Poľskom veľvyslanectve v Bratislave, na Úrade mesta
Varšava atď. Veľmi mi pomohol Štoky – starý klubový „harcovník“
a to tým, že si zobral na starosť dopravu. Zvolil ideálnu
alternatívu v podobe Mercedesu Vito, do ktorého sa zmestilo 8 osôb
aj s batožinou. Nič lepšie sme si nemohli priať.
A tak sme sa Heller, Martin, Štoky, Dano, Bobo, Milan, Zemo a ja
tešili na piatok, 8.augusta 2008. Bol to deň nášho odchodu. Keďže
sme predpokladali, že nám cesta z Bratislavy do Varšavy bude trvať
asi 12 hodín, naplánovali sme náš príchod do cieľového miesta na
17.00 hod. Odchod bol z Bratislavy v piatok o 5.00 hod ráno.
S veselou náladou sme sa „nalodili“ do nášho Mercedesu a výlet
začal.
Na slovensko-poľský hraničný priechod Skalité-Zwardon nám to
z Bratislavy trvalo približne 3 hodiny. Posledná benzínka na
Slovensku, posledná cik-pauza doma (kde sme mimochodom nášho
veliteľa Dana skoro zabudli zamknutého na WC) a už sme boli
v Poľsku. Nasledovala nekonečná cesta cez mestá ako Bielsko-Biala,
Katowice, Czestochowa a Lodz. Náladu v aute vylepšoval hlavne náš
vodič Štoky. Nikdy nezabudnem na jeho výrok: „to už neumývaj, to je
gangréna“. Toto nás niekoľkokrát tak rozosmialo, až som mal pocit
nech tá cesta nikdy neskončí.
Okolo 17.00 hod sme sa priblížili k nášmu cieľu – teda k hlavnému
mestu Varšava. Mesto na nás urobilo dojem, ako keby sa tu zastavil
čas v 50-tych rokoch. Ako sme zistili neskôr od našich poľských
kamarátov, bola v tom logika. Mesto bolo po potlačení Varšavského
povstania koncom roku 1944 a začiatkom roku 1945 takmer z 80% celé
zničené. Nemci si dali záležať a na priamy Hitlerov rozkaz ho budovu
po budove, ulicu po ulici, dvor po dvore systematicky likvidovali.
Preto bolo po vojne v podstate nanovo postavené a preto nám tá
architektúra pripomínala socialistickú výstavbu 50-tych rokov
min.storočia. Pôvodná ostala iba časť centra mesta.
Na tachometri nášho „meďáku“ bolo takmer 600 km. Toto bola
vzdialenosť z Bratislavy do Varšavy. Na mieste registrácie v budove
akejsi reštaurácie v štýle US military s príznačným názvom MASH nás
už očakávali. Iróniou bolo, že táto budova slúžila počas Varšavského
povstania ako sídlo miestneho Gestapa. V suteréne budovy bolo údajne
umučených a popravených mnoho účastníkov povstania. Po obdržaní
základných propozícií sme sa ubytovali v jednom študentskom
internáte, ktoré bolo úplnou náhodou neďaleko miesta ukážky v
Mokotówe. Po ubytovaní a vybalení našej „bagáže“ sme si dopriali
zaslúženého odpočinku v podobe nekonečných debát a diskusií na rôzne
témy. Ako úplne poslední sme šli spať ja, Dano a Štoky.
Ráno nás čakalo prekvapenie v podobe dažďa, takže sme sa tešili ako
krásne zmokneme. Po rannej hygiene a raňajkách sme sa o 10.00 hod
podľa programu organizátora presunuli v plnej poľnej na miesto
ukážky. Podľa programu mala nasledovať generálka, na ktorej sme si
všetci mali prejsť samotnú ukážku, všetky detaily a nacvičiť si naše
úlohy. Počasie sa zatiaľ držalo – zatiaľ to vyzeralo dobre.
Ukážka sa mala odohrať vo varšavskej mestskej časti Mokotów,
v ktorej sa skutočne odohrávali ťažké boje obrancov mesta. Na tomto
mieste boli povstalci obkľúčení nemeckými jednotkami (Generál SS
Von dem Bach-Zelewski) a predovšetkým neslávne
známymi jednotkami z brigády SS-RONA (Waffen-Brigadeführer
Bronisław Kamiński) ako aj SS-Sonderregiment Dirlewanger
(SS-Standartenführer dr.Oskar Dirlewanger). Príslušníci
týchto jednotiek sa správali veľmi brutálne, takže v pamäti priamych
účastníkov ako aj obyvateľov mesta sa natrvalo zapísali ako jednotky
bez disciplíny, ktoré požívali tie najukrutnejšie metódy aké si ani
nevieme predstaviť. Stačí ak spomeniem, že sa nehanbili týrať a
popravovať aj malé deti. My sme spolu s poľským KVH Pomerania
z Gdaňska predstavovali práve tieto jednotky. Takže sme boli aj
náležite upravovaní maskérmi. Špina za nechtami, špinavé tváre a
uniformy, jazvy a zranenia na tvárach – toto všetko malo dotvárať
ponurý obraz jednotiek Dirlewanger.
Generálku - ktorú sme všetci zvládli bez problémov – sme si znova
zopakovali aj druhý krát poobede. Takto pripravení sme čakali vo
svojich východiskových pozíciach na hodinu H. Krátko spomeniem aj
samotné miesto ukážky. Rekonštrukcia sa odohrávala v rozsiahlom
parku, v strede bol malý palác, ktorý slúžil ako veliteľstvo
povstalcov. Diváci mali možnosť zhliadnuť ukážku za pripraveným
skladacím zábradlím, pozvaní hostia mali k dispozícii tribúnu. Všade
bolo vidieť prítomnosť usporiadateľov, ktorí zabezpečovali všetko
potrebné. Na organizácii sa samozrejme spolu s ostatnými
inštitúciami podielalo predovšetkým hlavné mesto Varšava, čo u nás
ešte nie je bežná a samozrejmá vec. Tam si predstavitelia mestskej
samosprávy uvedomujú, aký význam majú pre pripomínanie histórie
mesta takéto akcie. A tak k tomu aj pristupujú. U nás sa ešte stále
riešia iné „podstatné a dôležitejšie“ veci.
Asi hodinu pred plánovaným začiatkom sa nad mestom prehnala búrka
a lejak. Všetko ale trvalo približne 15 minút. Takže po chvíli bol
opäť všade sucho. Samotná ukážka začala o 17.00 hod a trvala
približne 1 a pol hodiny. Všetko prebehlo v absolútnom poriadku,
každá jednotka vedela presne čo má robiť. Špeciálne chcem spomenúť
zážitok, keď sme museli po obsadení nejakej budovy vyháňať deti. Bol
to nepríjemný zážitok, keď sme pred hlavňami našich zbraní hnali
štvor- až päť-ročné deti, z ktorých niektoré skutočne plakali.
Pôsobilo to veľmi realisticky a zanechalo to v nás nepríjemné
spomienky, z ktorých mi ešte dnes behá mráz po chrbte. Po skončení
ukážky sme všetci nastúpili pred čestnou tribúnou, kde sme vykonali
povinnú prehliadku zúčastnených klubov. Nám – ako hosťom zo
Slovenska – poďakoval moderátor špeciálne, na čo sme boli patrične
hrdí. Veľkým zážitkom bolo pre mňa stretnutie s priamymi účastníkmi
povstania na mieste, odkiaľ unikali povstalci po obkľúčení Mokotowa.
Bol to kanál, ktorý vyúsťoval asi 1.500 m v inej mestskej časti.
V priestore vysokom asi meter sa tiesnili obyvatelia mesta,
unikajúci pre nemcami. Údajne tam vládla panika, strach a hystéria.
Muselo to byť strašné – čo potvrdzovali aj priami účastníci týchto
udalostí, s ktorými som mal tú česť sa rozprávať.
Po skončení ukážky sme sa presunuli do našej ubytovne. Po večernej
hygiene, zbalení batožiny a naložení do nášho „meďáka“ sme vyrazili
okolo 21.00 hod na dlhú ale vytúženú cestu domov. Do Bratislavy sme
dorazili okolo 8.00 hod v nedeľu ráno síce unavení a nevyspatí, ale
zato plní zážitkov a s odhodlaním zúčastniť sa takejto akcie aj
budúci rok – ak to bude možné.
Autor: Panzer Marder
|