|
|
V. Nemecké útvary vyčlenené na uskutočnenie útoku a ich bojová silaNemecké velenie na prevedenie útoku dňa 17. februára 1945 disponovalo nasledujúcimi silami: 44. RGD HUD mala 3 stredne silné, 3 priemerné a 1 slabý prápor granátnikov s celkovým počtom cca 1600 vojakov, 1 stredne silný poľný náhradný prápor, ktorý predstavoval silu v počte cca 300 mužov, 1 priemerný ženijný prápor o sile cca 200 mužov, 17 kusov ťažkých protitankových diel, 9 ľahkých delostreleckých batérií a 1 ťažkú delostreleckú batériu. Pohyblivosť divízie bola 85%, motorizovaných častí 58%. Divízia bola vhodná na plnenie útočných úloh len v obmedzenej miere. 46. pešia divízia (v niektorých prameňoch sa uvádza, že išlo o jäger divíziu, avšak tento pojem sa do slovenského jazyka nedá preložiť tak som použil názov pešia divízia, pričom by bol prijateľný aj názov ľahká pešia divízia - poznámka autora) mala 3 stredne silné a 2 priemerné prápory strelcov spolu o sile cca 1800 vojakov, 1 silný poľný náhradný prápor o počte cca 400 mužov, 1 priemerný ženijný prápor o sile cca 200 mužov, 22 kusov ťažkých protitankových diel. V podriadenosti divízie ešte pôsobil 1 stredne silný prápor 13. tankovej divízie a 1 priemerný prápor z tankovej divízie Feldherrnhalle s 3 ťažkými protitankovými delami, 3 silné maďarské prápory ešte vo výcviku s celkovým počtom cca 1200 vojakov. Delostrelectvo divízie pozostávalo z 8 ľahkých a z 1 ťažkej delostreleckej batérie a zo 4 podriadených maďarských batérií patriacich do zostavy 23. maďarskej náhradnej divízie. Pohyblivosť divízie bola 90%, jej motorizovaných zväzkov 50%. Divízia bola len v obmedzenej miere vhodná na útočné úlohy. 211. VGD mala 2 slabé a 2 vyčerpané prápory granátnikov, spolu o sile cca 1000 vojakov, 1 slabý poľný náhradný prápor so cca 100 mužmi a 1 priemerný ženijný prápor o sile cca 200 vojakov s 8 ťažkými protitankovými kanónmi. V podriadenosti mala 1 stredne silný a 1 silný prápor granátnikov z 271. VGD a 6 kusov maďarských protitankových diel bez ťahačov. Delostrelectvo divízie pozostávalo z 9 ľahkých a 2 ťažkých delostreleckých batérií a v podriadenosti delostreleckých zbraní ešte pôsobili 3 ľahké batérie patriace do zostavy 357. pešej divízie. Divízia bola mobilná na 95%, z tohto jej motorizované zložky boli mobilné na 65%. Na vedenie útočnej operácie bolo vhodná len v obmedzenej miere. Obrnená skupina tankového zboru Feldherrnhalle pozostávala z:
I.SS tankový zbor (Abschnittsstab Süd), konkrétne jeho 1. SS tanková divízia Leibstandarte SS Adolf Hitler (veliteľom divízie bol od 15. februára 1945 SS-Brigadeführer und Generalmajor der Waffen-SS Otto Kumm, ktorý na túto funkciu nastúpil namiesto legendárneho veliteľa Waffen-SS Wilhelma Mohnkeho) disponovala celkom 19055 vojakmi (avšak tieto počty sú zo dňa 12. februára 1945, teda ide o počet vojakov, z ktorých ešte všetci do Maďarska a na juh Slovenska nedorazili). Vo výzbroji, okrem tankov, útočných diel a stíhačov tankov (údaje uvádzame neskôr za celý I. SS tankový zbor) divízia s najväčšou pravdepodobnosťou disponovala: množstvom ručných palných zbraní (samopaly MP40, útočné pušky MP44, karabíny G43, guľomety MG34 a MG42 a pod.), 13 mínometmi, 18 kusmi 15 cm raketometov, 6 kusmi 210 cm raketometov, 5 plameňometmi, 10 ťažkými protitankovými delami, 840 kusmi protitankových pästí, 32 kusmi panzerschreckov, 8 protipechotnými delami z tohto 3 boli samohybné (podľa dostupných prameňov išlo o typy Hummel a Wespe), 50 protilietadlovými guľometmi, 14 kusmi 8,8 cm protilietadlových diel, 12 ťahanými a 1 samohybnou ľahkou poľnou húfnicou, 8 kusmi ťahaných ťažkých poľných húfnic, 4 kusmi 10,5 cm diel, 4 ťažkými prieskumnými obrnenými automobilmi (pravdepodobne išlo o niektorú z modifikácií SdKfz 234), 12 ľahkými a 72 strednými obrnenými vozidlami. 12. SS tanková divízia Hitlerjugend (veliteľom bol SS-Brigadeführer und Generalmajor der Waffen-SS Hugo Kraas) mala celkom k dispozícii 16842 vojakov a vo výzbroji, okrem 34 ťahačov a 2 samohybných ľahkých poľných húfnic, 3 kusy 10 cm diel, 24 kusov 15 cm raketometov, 8 ťažkých protitankových kanónov, 18 kusov 8,8 cm protilietadlových kanónov, 22 kusov protilietadlových automatických kanónov a 2 kusy samohybných štvorhlavňových protilietadlových automatických kanónov. Ďalšie všeobecné údaje o výzbroji divízie nie sú k dispozícii, ale na porovnanie je vhodné uviesť výzbroj, ľudí a počet vozidiel 26/II. SS práporu tankových granátnikov 4 dni pred útokom: 8 dôstojníkov, 42 poddôstojníkov a 351 príslušníkov mužstva (spolu 401 vojakov). Prápor mal vo výzbroji 76 pištolí, 5 signálnych pištolí, 192 karabín, 4 puškové granátomety, 7 automatických pušiek, 22 samopalom MP40, 33 útočných pušiek MP44, 27 guľometov MG42, 5 guľometov MG34, 6 guľometov iných typov, 3 ťažké protitankové delá 7,5 cm PAK 40, 4 ťažké 12 cm mínomety, 61 pancierových pästí, 9 protitankových magnetických prísavných mín a 9 protitankových tanierových mín. Pohyblivosť práporu zabezpečovali 2 vozidlá VW-kübelwagen, 4 osobné autá neznámych typov, 2 – 2 nákladné autá zn. fiat a opel-blitz, 1 obrnené vozidlo, 1 motocykel, 1 ťahač, 1 polopásové nákladné vozidlo (Maultlier) a 1 vozidlo na prevoz ranených. Aj ostatné prápory divízie predstavovali odbornú údernú silu. V rámci Operácie Südwind tankové jednotky I. SS tankového zboru útočiace 17. februára 1945 zasiahli do bojov s nasledujúcim počtom obrnenej techniky: 1.SS tanková divízia:
12. SS tanková divízia:
Z historických prameňov vyplýva, že nemecké tankové sily, ktoré mali byť nasadené na elimináciu predmostia na Hrone predstavovali úctihodnú útočnú silu, avšak nedosahovali v počtoch tie čísla, ktoré uvádzajú zdroje RKKA, t.j. 400 kusov nemeckých tankov a útočných diel.
VI. Úvodná fáza Operácie Südwind a prvý deň bojovV noci 16. februára 1945 o 1.00 hodine ráno ako úvodom vlastnej operácie na ľavom krídle tankového zboru Feldherrnhalle zosilnená pluková skupina 271. VGD severozápadne od Levíc vyrazila do útoku, aby v rámci manévru na odvrátenie pozornosti prekročila Hron, na jeho východnom brehu utvorila predmostie a odtiaľ dosiahla železničnú trať Levice – Dolná Seč. Protiútoky RKKA, ktoré sa začali už v ranných hodinách, nemecké bitevné lietadlá účinne odrazili. Nemecké prípravy na útok prebiehali v dobrom tempe, a tak bolo možné útok oproti plánovanému začiatku (mal sa pôvodne začať o 5.00 hodine ráno) začať o hodinu skôr. Takto o hodinu dlhšie mohli útočiace jednotky nemeckej armády využívať výhody tmy. Keďže v priestore Parížskeho kanála (názov miestneho zavlažovacieho kanála, ktorý sa tiahne naprieč bojiskom – poznámka autora) boli záplavy, plánovali aj prípadný manéver obrnených skupín na obídenie tohto priestoru západným smerom. O týchto záležitostiach informovali OKH len tri hodiny pred útokom. Počasie v deň útoku bolo na toto ročné obdobie teplé. Teplota vzduchu bola +5 C, bolo jasno. Cesty s pevným povrchom boli zjazdné a zemné cesty boli pre pásovú techniku zjazdné, pre kolesovú techniku len s ťažkosťami. Dňa 17. februára (sobota) 1945 nadránom o 4.00 hodine – s dvojhodinovou delostreleckou prípravou – začala Operácia Südwind. Rozvodnená zem a rozvodnený Parížsky kanál znamenali značnú prekážku pre nemecké útočné zoskupenie, najmä tanky zápasili s ťažkým terénom. Jednotky RKKA brániace sa v systéme plnom priečnych postavení a protitankových prekážok tiež spomaľovali útok. 44. RGD HUD, ktorá na frontovom úseku tankového zboru Feldherrnhalle vyrazila do útoku z terénneho postavenia medzi obcami Rúbáň (vtedy Fyr) a Strekov (vtedy Kerť), narazila na veľmi srdnatú obranu elementov 6. gardovej výsadkovej divízie. Pluk ríšskych granátnikov HUD a vojaci 131/II. práporu granátnikov o 4.20 hodine zaútočili na postavenia RKKA, zatlačili ich, ale pritom utrpeli ťažké straty. Obdobné prudké boje viedol aj 132. pluk granátnikov, ktorého útočiace roty v zalesnenom teréne okolo kóty č. 265 sa prechodne zastavili pred Sovietmi, ktorí na nich spustili silnú guľometnú, protitankovú a mínometnú paľbu. Po likvidácii ešte brániacich sa sovietskym palebných ohnísk, 132. pluk granátnikov zo západu vyrazil v smere na Maďarský Seldín (v súčasnosti časť obce Svodín) a Nemecký Seldín (dnes rovnako časť Svodína) a po ťažkých bojoch približne o 13.00 hodine vtrhol do obce. Zo severu útočiaci a pluku podriadený 44. prieskumný oddiel a sily 46. oddielu stíhačov tankov ďalej zvyšovali tlak na Sovietov, takže čoskoro získali priestor, Nemci sa zmocnili obce a pevne ju držali. Veliteľské stanovisko pluku zriadili cca 100 m západne od dedinského kostola.
Ďalšie časti divízie (II. prápor pluku ríšskych granátnikov HUD a 131/II. prápor granátnikov) v popoludňajších hodinách s podporou častí oddielu ťažkých tankov Feldherrnhalle vyjdúc z Aradu vtrhli do zalesneného územia severozápadne od obce, mali veľa zajatých a ukoristili viac protitankových kanónov. 46. pešia divízia bojujúca v ťažisku útoku, sústredená v nástupnom priestore juhovýchodne od obce Veľké Ludince, sa ráno približne o 8.00 hodine dostala k terénnemu úseku asi 3 kilometre juhovýchodne od Nemeckého Seldína. Prekvapené jednotky RKKA vrhla späť z línie hlavného odporu preraziac cez opevnenú kótu č. 190 západne od obce Divy (v súčasnosti časť Šarkana) a dosiahla Parížsky kanál. V bojoch ju úspešne podporovali tanky 208. tankového oddielu a nasadené lietadlá Luftwaffe. 211. VGD útočila z priestoru osady Keť smerom na Bruty a s predsunutými časťami dosiahla údolie juhozápadne od obce. Pre neustále silnejúci a húževnatý odpor jednotiek RKKA mohla pokračovať v útoku na obec len v neskorých popoludňajších hodinách z juhozápadu. Prekvapivý protiútok Sovietov zastavil postup jednej plukovej skupiny a tá musela prejsť do obrany. Ostatné časti divízie vo zvyšku dňa budovali priečne obranné postavenia smerom k juhovýchodu. Sily I. SS tankového zboru sa zaradili za útočné zoskupenie 46. pešej divízie. Nemecké velenie do bojov zasadilo už došlé sily 1. SS tankovej divízie rozčlenené na 2 bojové skupiny. Pechotné zoskupenie divízie (Infanterie Gruppe) pod velením SS-Obersturmbannführera Maxa Hansena (v tom čase bol veliteľom 1. SS pluku tankových granátnikov) zaujalo východiskové postavenie severne od Kuraľan (vtedy Kuralany). Bojová skupina pozostávala z častí 1. a 2. pluku SS tankových granátnikov, z častí 1. SS oddielu tankového prieskumu, z 1. roty 1. SS oddielu stíhačov tankov (7 stíhačov tankov JgPz IV) a z 2 protilietadlových batérií kanónov 3,7 cm (Nemci aspoň tak často používali protilietadlové kanóny proti pechotným a slabo obrneným pozemným cieľom ako proti lietadlám, pretože ich palebný účinok bol ničivý najmä proti masovým útokom sovietskej pechoty – poznámka autora.). Tanková skupina (Panzer Gruppe), bola zverená do rúk skúseného veliteľa SS-Obersturmbannführera Jochena Peipera veliteľa 1. SS tankového pluku, odtiaľ na juh, juhovýchodne od Farnej, sa pripravovala využiť úspech 46. pešej divízie. Bojovú skupinu tvorili: 1/I. zmiešaný SS tankový oddiel SS-Sturmbannführera Wernera Poetschkeho (1. rota: 12 kusov Pz V Panther; 2. rota: 13 kusov Pz V Panther; 6. rota: 10 kusov Pz IV; 7. rota: 11 kusov Pz IV), 501. SS oddiel ťažkých tankov (pre účely operácie bol zaradený ako II. oddiel tankového pluku) SS-Obersturmbannführera Heinza von Westernhagena (1. rota: 6 kusov Pz VI Tiger B; 2. rota: 14 kusov Pz VI Tiger B; 3. rota: 14 kusov Pz VI Tiger B. [reálne sa do bojov dalo nasadiť len 19 kusov ťažkých tankov]; 4. rota: 8 kusov protilietadlových kanónov kalibru 2 cm a 3,7 cm namontovaných na podvozok Pz IV), 2/III. obrnený SS prápor tankových granátnikov pod velením SS-Sturmbannführera Juppa Diefenthala, I. samohybný delostrelecký oddiel 1. SS pluku protitankových diel a 3. obrnená rota I. SS tankového ženijného práporu.
Strelci 46. pešej divízie po prelomení
taktickej hĺbky sovietskej obrany juhovýchodne od Nemeckého Seldína
narazili na opevnený sovietsky protitankový rajón a ich postup sa
zastavil. V skorých ranných hodinách vyrazili do útoku aj vyššie
uvedené bojové skupiny Zbraní SS. Tanková skupina Peiper a za ňou
bojová skupina Hansen vyrazili od Seres pusty (vtedajší miestny
názov pustatiny, ktorý sa dnes na mapách neuvádza) a okolo obeda sa
pridali k bojovej zostave 46. pešej divízie. Tanky a obrnené
vozidlá, vyhýbajúc sa ťažkému terénu, postupovali po ceste medzi
Farnou a Nemeckým Seldínom. Na cele kolóny dlho postupovali tanky Pz
V Panther
I/1. SS tankovej roty, ktoré neskôr prevzali zabezpečenie pravého
krídla skupiny. Cestou boli ostreľované zle vedenou sovietskou
mínometnou paľbou a neutrpeli žiadne straty. Po krátkom zhodnotení
situácie na ľavej strane cesty vedúcej do Nemeckého Seldína sa
zoskupenie pretvorilo na hlboko členenú útočnú zostavu v tvare
oblého klina s tým, že na čelo zostavy boli umiestnené roty tankov
Pz V Panther a Pz VI Tiger B, ktoré boli nasledované rotami tankov
Pz IV a 2/III. SS práporom tankových granátnikov na obrnených
vozidlách. Pred obcou sa tanková skupina dostala pod silnú paľbu
protitankových kanónov. Preto vozidlá zvýšili rýchlosť a využijúc
ochranu terénu za výšinou sa chystali na útok. Ich prípravy rušila
prudká mínometná a raketometná paľba. SS-Obersturmbannführer Jochen
Peiper vyslal 5 tankov typu Tiger B hore na výšinu, ktoré, keďže
mali hrubý pancier rad-radom začali zneškodňovať sovietske
protitankové delá. Pretože sa pridali aj časti 1. SS pluku tankových
granátnikov (bojová skupina Hansen dovtedy podporovala boje 46.
pešej divízie), tanky a obrnené vozidlá páliace zo všetkých zbraní,
prerazili cez kraj výšiny a spustili hrozivú paľbu na sovietsky
protitankový rajón. Sústredená paľba tankov, protilietadlových diel
a guľometov urobila svoje: jednotky RKKA s ťažkými stratami
ustúpili. Cesta smerom k Parížskemu kanálu bola voľná. Tanková
skupina Peiper spolu s časťami 46. pešej divízie podvečer dosiahla
kanál východne a západne od Šarkana. Keďže tunajšie mosty Sovieti
poškodili, útočné hroty sa museli zastaviť, aby si ešte pred
zotmením vynútili prechod na druhý breh.
Večer 17. februára 1945 (využijúc, že RKKA použila 93. gardovú divíziu, ktorá bola dovtedy v obrane na severnom brehu Dunaja na vedenie protiúderu za účelom zadržať nemecké sily, čím bola sovietska obrana oslabená) bojová skupina Hupe vytvorená z jednotiek 96. pešej divízie Wehrmachtu (zloženie: 284. pluk granátnikov, 287/II. prápor granátnikov s podporou 20 útočných diel) z priestoru Tát sa začala presúvať do Obidu (vtedy Ebed, dnes časť Štúrova), aby podporovala nemecké zoskupenia a zabránila Sovietom opierajúcim sa o obec Mužla udržať predmostie v obmedzenom rozsahu. Nemecké armádne delostrelectvo v priebehu prvého dňa operácie uskutočnilo palebné prepady na Nánu a Kamenný Most. Boje tankového zboru Feldherrnhalle podporovala Luftwaffe 90 bitevnými a stíhacími lietadlami a na priestor Bíne útočila 30 bombardérmi. Večer okolo 23.00 hodiny sa Nemci už na dvoch miestach prepravili cez Parížsky kanál a držali dve menšie predmostia na južnom brehu. Severovýchodne od Gbeliec (Köbölkút) našli aj brod, cez ktorý mohli prejsť tanky.
|
|
|
