Operácia Südwind – 1. časť
 

I. Úvod

V priebehu II. svetovej vojny sa na území súčasnej Slovenskej republiky uskutočnilo niekoľko vojenských operácií, ktoré mali rôzny rozsah a význam. V období komunistického zriadenia, ktoré v rokoch 1948 až 1989 na území Československa vplývalo aj tvorbu historických štúdií, sa historici venovali hlavne tým operáciám, ktoré sa týkali činnosti červenej armády, partizánskych jednotiek, 1. československého armádneho zboru v Sovietskom zväze, 1. československej armády na Slovensku a pod., t.j. tých vojenských jednotiek, ktoré patrili do množiny jednotiek označovaných, ako „Spojenci“. Taktiež je potrebné pripomenúť ešte jednu dôležitú skutočnosť a to tú, že pri spracovávaní historických štúdií dochádzalo k manipulácii alebo zamlčiavaniu skutočných historických udalostí, ktoré neboli pre vtedajší ideologický smer prijateľné a do niekoľkých materiálov sa dostalo aj mnoho neoverených informácií hlavne tých, ktoré sa týkali označenia bojových jednotiek Osy, čo znamenalo to, že niektoré takéto materiály obsahujú aj odkazy na prítomnosť takých bojových jednotiek Osy, ktoré sa vojenských operácií v II. svetovej vojne realizovaných na území súčasnej Slovenskej republiky v skutočnosti nezúčastnili. Dnes je už situácia odlišná a historické udalosti sa pri sústredení dostatočného množstva textového, fotografického a dokonca aj filmového materiálu dajú prezentovať tak, ako sa reálne odohrali a vďaka vymoženostiam rýchlej komunikácie prostredníctvom výpočtovej techniky je tu aj priestor na lepšiu odbornú diskusiu a výmenu informácií so zahraničnými partnermi.

V minulosti sa medzi historikmi - profesionálmi, ale aj medzi historikmi – amatérmi často diskutovalo, či vôbec na území terajšej Slovenskej republiky sa do bojových operácií v priebehu II. svetovej vojny zapojili aj niektoré elitné jednotky Zbraní SS a kde a kedy k ich nasadeniu vôbec došlo. Treba pripomenúť, že v rámci Slovenského národného povstania 1944 sa na jeho potlačení zúčastnilo niekoľko bojových skupín, ktoré z časti alebo úplne pozostávali z jednotiek rôznych divízií Waffen SS, či organizačne nižších bojových zoskupení Waffen SS. Jedinú výnimku predstavuje nasadenie takmer celej 18. dobrovoľníckej SS divízie tankových granátnikov „Horst Wessel“, ktorá sa v takomto zložení do povstania zapojila v jeho záverečnej fáze. Kvalitu týchto bojových zoskupení vrátane 18. SS divízie „Horst Wessel“ však nemôžeme prirovnávať ku kvalite elitných bojových jednotiek Waffen SS, ktoré boli tvorené ich tankovými divíziami. Odpoveď na túto otázku by mala dať táto štúdia, ktorá má jediný cieľ, aby sa vyvrátili tvrdenia, že na území Slovenskej republiky neboli v priebehu II. svetovej vojny nasadené žiadne elitné jednotky Waffen SS a zároveň má čitateľovi poskytnúť čo najviac informácií o priebehu Operácie Südwind, konkrétne čo jej bezprostredne predchádzalo, ako prebiehala a aký mala strategický význam, tak pre jednotky Osy, ako aj pre červenú armádu a jej spojencov.


Otto Wöhler, R. J. Malinovskij, Hans Kreysing, Ulrich Kleeman, Hermann Priess, M. S. Šumilov


II. Situácia pred Operáciou Südwind

Po ukončení bojov o Budapešť a eliminácii následných pokusov Hlavného veliteľstva nemeckých pozemných vojsk (ďalej len „OKH“ [Oberkommando des Heeres]), pretransformovaných do operácie Konrad (bola vedená v troch fázach) za účelom prerazenia obkľúčenia Budapešti a vyslobodenia tam nachádzajúcich sa jednotiek Osy dňa 13. februára 1945 všetky nemecké a maďarské jednotky nachádzajúce sa v Budapešti kapitulovali a táto bola nastálo v rukách červenej armády (ďalej len „RKKA“). Najvyššie velenie sovietskych ozbrojených síl (ďalej len „STAVKA“) už v tomto čase plánovalo ďalší mohutný úder v tejto časti bojiska východného frontu, ako pomocný úder ofenzívy začatej dňa 12. januára 1945 v berlínskom smere. Rozkaz STAVKY určený veleniu 2. a 3. ukrajinského frontu stanovil prípravu a realizáciu veľkej ofenzívy v strategickom smere na Viedeň a na Bratislavu a Brno.

Ciele viedenskej útočnej operácie boli tieto:

  • zničiť nemeckú skupinu armád JUH

  • zbaviť nemecký vojnový priemysel posledných zdrojov nafty

  • eliminovať oblasti vojenského priemyslu v Maďarsku a Rakúsku

  • zabrániť ústupu nemeckých vojsk to tzv. „Alpskej pevnosti“

  • znemožniť operačnú situáciu nemeckých zoskupení na Balkáne a v severnom Taliansku

  • vykonať obchvat nemeckých síl bojujúcich v Čechách a na Slovensku z juhu

  • pomôcť odľahčiť útočné úsilie RKKA v berlínskom smere

  • prebiť sa do južného Nemecka

Vojská RKKA, ktoré utrpeli veľké straty počas obliehania a bojov o Budapešť dostali od STAVKY mesiac času na doplnenie svojich počtov, na nahradenie výstroje a výzbroje a prípravu na útok. Ofenzíva bola naplánovaná na 15. marca 1945. Taktiež OKH na západomaďarskom úseku východného frontu pripravovalo rozsiahlu ofenzívu proti sovietskym a rumunských zoskupeniam, ktoré už ovládali východnú časť Zadunajska a Budapešť. Cieľom tohto útoku bolo:

  • zabezpečiť zadunajské zdroje surovín (nafta, bauxit a mangán)

  • potravinové zdroje a nástupný priestor

  • zabrániť vyššie uvedeným sovietskym predsavzatiam, ktoré OKH v hlavných obrysoch tušilo

  • zlikvidovať veľké sovietske predmostie na západnom brehu Dunaja

Operačný plán, ktorý prešiel viacerými etapami plánovania, nakoniec dostal krycí názov „Frühlingserwachen“ (Jarné prebudenie). Hlavnou silou nemeckého útoku mala byť 6. SS tanková armáda, ktorá počas bojov v Ardenách v decembri 1944 utrpela vážne straty a odvtedy postupne, ale v pomalom tempe sa doplňovala. Jej I. a II. tankový zbor SS, veliteľstvo a aj jednotky Wehrmachtu k nej pridelené sa pri najvyššom utajení a opatrnosti „prepašovali“ do Maďarska. V prvom prepravnom slede od konca januára do začiatku februára postupne prichádzali časti zďaleka nedoplnených dvoch tankových divízií (1. SS tanková divízia Leibstandarte Adolf Hitler a 12. SS tanková divízia Hitlerjugend sústredené v I. SS tankovom zbore). Vojská ešte pred odchodom z Nemecka a počas presunu museli na rozkaz velenia odstrániť rukávové pásky s označením názvu útvaru, taktické znaky na technike museli byť pretreté, pretože by ich sovietsky prieskum mohol ľahko identifikovať. Pre utajenie útvary 6. SS tankovej armády až po úroveň práporu dostali tieto krycie pomenovania:

  • I. SS tankový zbor: SS - Abschnittsstab Süd

  • 1. SS tanková divízia: SS - Ersatzstaffel Totenkopf

  • 12. SS tanková divízia: SS - Ersatzstaffel Wiking

Tieto skutočnosti vyvracajú niektoré v minulosti uvádzané informácie, že elitné jednotky I. SS tankového zboru si museli rukávové pásky zo svojich uniforiem odstrániť na priamy rozkaz Adolfa Hitlera, nakoľko počas operácie v Ardenách neuspeli. Dôvod prečo tak bolo rozhodnuté je týmto pádom vysvetlený a logicky prijateľný.
Plánovú nemeckú ofenzívu ohrozili nielen problémy materiálno - technického charakteru, ale aj veľký nedostatok útvarov pechoty, ktorý pre OKH predstavoval vážny problém od konca roku 1942. Je známe, že na maďarskom úseku východného frontu bolo klasickej pechoty najmenej, avšak zaujímavým spôsobom sa OKH pre útok podarilo sústrediť dostatok nemeckej pechoty. Ďalším vážnym problémom bolo 17 km hlboké predmostie, ktoré držala 7. gardová armáda RKKA podriadená 2. ukrajinskému frontu pod velením maršala Sovietskeho zväzu R. J. Malinovského na západnom brehu rieky Hron severozápadne od Ostrihomu, ktoré sa javilo ako vhodný nástupný priestor sovietskeho útoku, ktorý - ohrozujúc nemecko - maďarské ľavé krídlo obrany na juh od Dunaja – pri nasadení väčšieho množstva síl mohol dosiahnuť aj rafinériu ropy v okolí Komárna a hrozil preniknutím vojsk RKKA v strategickom smere Bratislava – Brno. Toto predmostie okrem toho viazalo aj veľkú časť 8. nemeckej armády.


III. Plánovanie a ciele operácie Südwind

Vlastné predmostie bolo pozostatkom ofenzívy RKKA smerom na západ, ktorej cieľom bolo obkľúčiť nemecké zoskupenie operujúce od 7. januára 1945 v Zadunajsku v smere na Budapešť (Operácia Konrad II). V rámci sovietskeho útoku 6. gardová tanková armáda pri 7. gardovej armáde prelomila nemeckú obranu, ale pri protiútoku nemeckej 20. tankovej divízie dňa 10. januára 1945 stratila veľkú časť svojich tankov a samohybných diel, a preto (počas bojov v Maďarsku už po tretí raz) ju bolo treba stiahnuť na doplnenie. Z tohto dôvodu RKKA dňa 20. januára 1945 útok zastavila a so svojimi jednotkami prešla do strategickej obrany.
Generál pechoty Otto Wöhler, hlavný veliteľ nemeckej skupiny armád JUH, potom čo sa dňa 10. februára 1945 vrátil z porád v Hitlerovom hlavnom stane a v OKH, vo svojom hlavnom stane v Eszterháze (Maďarsko) začal prípravy útoku na likvidáciu sovietskeho predmostia na Hrone. Písomný operačný rozkaz veliteľstva nemeckej 8. armády, datovaný 13. februára 1945 v súvislosti s likvidáciou sovietskeho predmostia na Hrone konštatoval, že podľa údajov prieskumu sa RKKA v predmostí pripravila na obranu. Podľa nemeckých predpokladov tankové súčasti 4. gardového mechanizovaného zboru RKKA sa zhromažďovali v hĺbke predmostia, ale 9. gardový mechanizovaný a 5. gardový tankový zbor 6. gardovej tankovej armády RKKA boli zaznamenané na východ od rieky Hron v štádiu doplňovania. Napriek tomu nemecké velenie predpokladalo, že RKKA by ich do bojov mohla nasadiť, vrátane v blízkosti nachádzajúcej sa 1. gardovej jazdecko - mechanizovanej skupiny plk. I. A. Plijeva.

Nemecká 8. armáda pod velením generála horských vojsk Hansa Kreysinga a podľa presne definovanej úlohy mala všetkými pešími a tankovými silami aj pri oslabení iných frontových úsekov spolu s priveleným I. SS tankovým zborom v určený deň ráno o 5.00 hodine po krátkej delostreleckej príprave zo severu zaútočiť na sovietske predmostie na Hrone, zničiť ho a utvoriť predmostia pri obciach Kamenica nad Hronom, Kamenný Most (vtedy Kamenné Ďarmoty), Kamenín (vtedy Kamendin) a Bíňa.



npor. Schwarzer a npor. Zimmerhackl
z 44. RGD HUD dňa 17. februára 1945


Nemecké vojská, ktoré sa mali útoku zúčastniť dostali nasledujúce úlohy:

  • Tankový zbor Feldherrnhalle (veliteľ: generál tankových vojsk Ulrich Kleeman) podľa stanoveného časového plánu mal stiahnuť z frontu hlavné časti 46. pešej divízie (veliteľ: genmjr. Erich Reuter), 44. Reichs-Grenadier-Division (ďalej len „RGD“) Hoch-und Deutschmeister (ďalej len „HUD“), divízie ríšskych granátnikov HUD (veliteľ: genpor. Von Rost) a 211. Volks-Grenadier-Division (ďalej len „VGD“), divízie ľudových granátnikov (veliteľ: genmjr. Johann Heinrich Eckhardt) a zhromaždiť ich v priestore obcí Rúbaň (vtedy Fyr) – Čúz – Veľké Ludince – Keť. Tanková skupina zboru sa mala sústrediť v okolí obce Farná (vtedy Fárnad).
    Po začatí útoku mal zbor preniknúť smerom k obciam Maďarský Seldín (dnes časť obce Svodín) a Bruty (vtedy Bart), v rýchlom tempe sa zmocniť výšin v ťažiskovom smere útoku južne od obce Maďarský Seldín a kóty č. 190 a úseku južne od Brút, aby umožnil útok následne nasadených obrnených síl I. SS tankového zboru. Uvedené obce mali obchvacujúce sily obsadiť zozadu, nakoľko jednotky RKKA mali oporné body obrany sústredené práve pred vstupmi do inkriminovaných obcí. Toto prvé tempo útoku nesmeli zdržať boje o obidve obce.

  • I. SS tankový zbor (veliteľ: SS-Gruppenführer und Generalleutnant der Waffen-SS Hermann Priess) sa mal pridať k pechote tankového zboru Feldherrnhalle a na rozkaz armády sa mal zmocniť výšiny na juh od Parížskeho kanálu (miestny názov zavlažovacieho kanálu), na východ od obce Gbelce (vtedy Köbölkút), aby vytvoril možnosti na nový útok v smere na Ostrihom. Mal sa vyhýbať bojom o obec Gbelce a zmocniť sa predurčených cieľov (2. tempo útoku).
    V závislosti od situácie mal I. SS tankový zbor spolu s pešími divíziami pokračovať v útoku smerom k čiare medzi obcami Mužla a Belá, kde pechota mala obsadiť výšiny východne a juhovýchodne od Belej (3. tempo útoku). Divízie, ktoré zostali v postaveniach sa mali na rozkaz veliteľstva tankového zboru Feldherrnhalle pridať k útoku, len čo tento bude úspešný (4. tempo útoku).

  • Zosilnená pluková (bojová) skupina nemeckej 6. armády (Kampfgruppe Hupe) z územia južne od Dunaja, mala v prvý deň utvoriť predmostie na severnom brehu rieky, aby mohla vyvíjať činnosť koordinovane s vlastnými silami, útočiacimi zo severu a zo západu.

  • Tankový zbor Feldherrnhalle na frontovom úseku pred 271. VGD mal silami tejto divízie v noci pred útokom uskutočniť klamlivý manéver a utvoriť malé nemecké predmostie na východnom brehu rieky Hron.

Dokument, datovaný z 14. februára 1945, stanovil aj začiatok operácie, ktorá medzitým dostala krycí názov „Südwind“(Južný vietor). Vojská mali vyraziť do útoku 17. februára 1945 ráno o 5.00 hodine.

Dňa 12. februára 1945 sa začalo preskupovanie tankového zboru Feldherrnhalle a preprava častí I. SS tankového zboru do priestoru zhromaždenia na východ od Nových Zámkov. Topiaci sa sneh natoľko premočil pôdu, že výrazne spomalil presun motorizovaných kolón. Mimoriadne nepriaznivé počasie prípadným oddialením nasadenia tankov. Zo západu po železničnej trati prichádzajúca pásová technika po prekládke v Győri (Maďarsko) smerovala do priestoru pri obci Farná. Nemecké vojská do 16. februára 1945, aj po prekonaní niektorých ťažkostí, zaujali priestory sústredenia a pripravili sa na útok. Na oklamanie Sovietov zaujali východiskové pozície až vo večerných hodinách 16. februára 1945. Medzitým vojská 7. gardovej armády RKKA priebežne opevňovali svoje pozície. Vojenská rozviedka RKKA nedisponovala jednoznačnými informáciami alebo konkrétnymi údajmi o sústreďujúcom sa nemeckom útočnom zoskupení , alebo o pripravovanom nemeckom útoku. Predmostie na Hrone, ktoré znamenalo veľmi dôležitý východiskový úsek na plánovanú útočnú operáciu v smere Bratislava – Brno, prípadne v smere na Viedeň, sa Sovieti snažili zabezpečiť s najoptimálnejším využitím síl a prostriedkov, ktoré v tom čase v danom úseku mali k dispozícii. Velenie RKKA až po začatí útoku dňa 17. februára 1945 objavilo sily nepriateľa, sústreďujúce sa pri Balatone, napriek tomu, že o preskupení nemeckých vojsk na východ STAVKA dostala správa od vedúceho britskej vojenskej misie plk. Brinkmana už 12. februára 1945.
 

IV. Bližšia špecifikácia jednotiek RKKA brániacich sa v predmostí na Hrone a ich obranné postavenia

Už ako bolo vyššie uvedené v ťažisku obrany predmostia boli nasadené jednotky 7. gardovej armády (veliteľ: genplk. M. S. Šumilov). Konkrétne išlo o tieto jej jednotky:

  • 72. gardová strelecká divízia (veliteľ: genmjr. A. I. Losev)

  • 81. gardovú streleckú divíziu (veliteľ: plk. M. A. Orlov)

  • 6. gardovú výsadkovú divíziu (veliteľ: genmjr. M. N. Smirnov)

patriace do 24. gardového streleckého zboru (veliteľ: genmjr. A. J. Kruze), a

  • 375. strelecká divízia (veliteľ: genmjr. V. D. Karpuchin)

  • 409. strelecká divízia (veliteľ: genmjr. J. P. Grečanyj)

patriace do 25. gardového streleckého zboru (veliteľ: genpor. Safiulin).

Ďalej bola zaznamenaná prítomnosť časti 93. gardovej streleckej divízie (veliteľ: plk. P. M. Maroľ) patriacej do 27. gardového streleckého zboru (veliteľ: genmjr. J. S. Aľochin).
V hĺbke predmostia bola sústredená 14. gardová mechanizovaná brigáda (veliteľ: plk. N. A. Nikitin), ktorá patrila do podriadenosti 4. gardového mechanizovaného zboru (veliteľ: genpor. tankových vojsk V. I. Ždanov).
Rovnako sa predpokladá, že v predmostí sa zdržiavala aj hlavná časť 27. gardovej tankovej brigády (veliteľ: plk. N. M. Brižinev) a pravdepodobne neskôr boli na zastavenie nemeckého útoku do podriadenosti 7. gardovej armády presunuté aj 34. protitanková delostrelecká brigáda (už dňa 17. februára 1945), 3. a 27. samostatný raketometný oddiel (dňa 18. februára 1945), ako aj 4. gardová výsadková divízia a 16. ďalekonosný delostrelecký prápor (dňa 20. februára 1945), ktoré sa celkom reálne mohli do bojov v predmostí zapojiť.

Podľa údajov nemeckého leteckého prieskumu z 15. februára 1945 jednotky RKKA vybudovali hlboko členený obranný systém, kde napr. severozápadne od obce Bruty pokračovali v budovaní pechotných postavení, protitankové priečne postavenia západne od obce posilnili mínometmi. Od Obidu (vtedy Ebed) cez obce Mužla a Belá až po Bruty vytvorili súvislý zákopový systém. Boli vybudované rozsiahle protitankové rajóny z tohto najväčšie v okolí kóty č. 190. Treba však povedať, že všetky tieto obranné zariadenia, s ohľadom na už v súčasnosti známu silu nepriateľa, nemohli poskytnúť jednotkám RKKA vhodné podmienky na vedenie obranného boja, pretože doplnenosť streleckých divízií nachádzajúcich sa v priestore predmostia bola nízka a preto pevnosť ich bojovej zostavy nebola uspokojivá.


Zdroje:
German Counter–offensive „Südwind“, Számvéber Norbert
Internet
Vojenský historický ústav MO SR
Vlastné podklady


autor: Roman Moravec

prevzaté z: worldatwar.eu

 


späť na FAKTY