ODZBROJENIE POĽNEJ ARMÁDY NA VÝCHODNOM SLOVENSKU

 

 

 

Velenie skupiny armád Severná Ukrajina po naplánovaní preventívnych operácii, pre prípad straty spojeneckej slovenskej armády v operačnom území východného Slovenska, spočiatku vyčkávalo so spustením opatrení na jej odzbrojenie. Situáciu urýchlili rastúce podozrenia z jej nespoľahlivosti. Preto boli jednotky skupiny armád Severná Ukrajina uvedené 30. augusta 1944 do pohotovosti.[1] Pre pripravované odzbrojenie slovenských vojsk, v operácii Kartoffelernte, plánovalo velenie skupiny armád Severná Ukrajina použiť a) predsunuté oddiely (Voraus-Abteilungen)[2] XXIV. tankového zboru (operácia Schwarzwald), b) jednotky generálmajora von Rintelena[3] a c) skupinu veliteľa tylového armádneho priestoru 531[4] (Korück 531).[5] Z vlastných zdrojov plánovalo velenie skupiny armád vyčleniť pre možné nasadenie zo severu 3 pohyblivé bojové skupiny o sile 100-300 mužov. Nakoniec sa rozhodlo nasadiť útočný pluk 1. tankovej armády (Sturm Regiment Panzer AOK 1[6]), ktorý slúžil ako pohyblivá záloha velenia 1. tankovej armády[7]. Ten sa mal do večera 30. augusta 1944, sústrediť v priestore NowySącz a v noci z 30. na 31. augusta prekročiť slovenskú hranicu, pričom mal postupovať cez Kežmarok až k Popradu.[8] Tu mal zabezpečiť západnú hranicu operačného priestoru pred partizánskymi a povstaleckými skupinami, pričom mal zlikvidovať každý odpor na ktorý by narazil. Po prekročení slovenskej hranice sa úderný pluk mal dostať pod velenie armádnej skupiny Heinrici. Slovenské jednotky generála Malára mali byť o príchode útočného pluku na územie Slovenska informované, až keď obsadí Poprad. Aby tak málopočetné nemecké jednotky využili moment prekvapenia a rýchlim zásahom odzbrojili prekvapených slovenských vojakov.

Velenie XXIV. tankového zboru rozhodlo o spojení predsunutých oddielov 68.[9], 96.[10] a 208. pešej divízie[11], v rámci operácie „Schwarzwald“, do uzavretého motorizovaného zväzu.[12] Velením nad celým zväzom bol poverený plukovník Mathias zo 68. pešej divízie, podľa ktorého dostala názov aj celá bojová skupina a pre potreby velenia dostal pre túto operáciu k dispozícii štáb 338 pešieho pluku.[13] Velenie XXIV. tankového zboru rátalo s dlhším nasadením predsunutých oddielov mimo ich materské útvary.

Postupne sa začali objavovať nepotvrdené informácie o postupe slovenských jednotiek na sever, aby tak zabránili vstupu nemeckých vojsk, ktoré by boli vyslané na obsadenie priestoru východného Slovenska. Následne sa nemecké velenie dozvedelo o odlete plukovníka Talského, ktorý bol zástupcom generála Malára, so skupinou asi 18 slovenských lietadiel, ktoré tvorili hlavnú časť slovenskej Skupiny vzdušných zbraní, do Sovietskeho zväzu.[14] Tento fakt presvedčil veliteľstvo skupiny armád Severná Ukrajina, aby 31. augusta 1944 vydalo rozkaz na vykonanie akcie „KartoffelerntemitPrämie“.[15] Nasadené nemecké vojská tak mali slovenských vojakov čo najrýchlejšie odzbrojiť a internovať. Slovenské  jednotky sa za žiadnu cenu nemohli dostať k sovietskym vojskám. Preto museli frontové jednotky XXIV. tankového zboru a XI. armádneho zboru dôkladne uzavrieť všetky cesty severne od južných hraníc Generálneho gubernátu, ktoré viedli na severovýchod a sever. Ukoristené ťažké zbrane, strelivo a pohonné látky bolo treba zabezpečiť a strážiť. Ručné zbrane a pechotnú muníciu mohli jednotky použiť pre svoje vlastné vyzbrojenie. Odzbrojených vojakov mali postupujúce nemecké jednotky internovať, sústrediť a strážiť, pričom mohli byť využívaní ako pracovná sila.[16]

Predsunuté oddiely XXIV. tankového zboru dostali za úlohu odzbrojiť slovenskú 1. pešiu divíziu. Tie mali čo najrýchlejšie preniknúť do priestoru slovenských vojsk a vyradiť ich veliteľské štáby a spojenie medzi jednotlivými časťami slovenských jednotiek, aby tak samotne odzbrojenie prebehlo čo najrýchlejšie a minimalizovali sa prípadné straty. Krátko pred 11. hodinou sa dostavil OberstMathias na veliteľské stanovište zboru a veliteľom zboru bol uvedený do jeho úloh. Hneď na to boli uvedené predsunuté oddiely do stavu pohotovosti a veliteľstvu zboru bolo nariadené aby vykonal prieskumné akcie, ktoré mali zistiť prípadný pohyb slovenských vojsk. Predsunuté oddiely mali vyraziť zo svojich stanovíšť o 12:30 na pochod. Predsunutý oddiel 208. pešej divízie mal postupovať cez Nowy Żmigród na juh smerom na Bardejov a Prešov, kde mal nadviazať spojenie so skupinou Nemeckého veliteľa pre obranu Beskýd von Rintelena. Predsunutý oddiel 68. pešej divízie sa mal postupom cez Duklu a Tylawu zmocniť Duklianského priesmyku a obsadiť ho. Predsunutý oddiel 96. pešej divízie mal za úlohu pochodom cez Rymanów – Jaślisku – Tylawu predbehnúť pri Duklianskom priesmyku predsunutý oddiel 68 a preniknúť ďalej na juh do priestoru Giraltoviec.[17] Už o 14:30 dosiahli časti učebnej roty XXIV. tankového zboru Dukliansky priesmyk, kde si neskôr dočasne zriadil veliteľské stanovište OberstMathias.[18] Slovenské jednotky umiestnené na poľskej strane Duklianskeho priesmyku sa podarilo bez odporu odzbrojiť predsunutému oddielu 68. V neskorých popoludňajších hodinách dosiahol pri prieniku na juh Nižný Svidník[19]. Jednotky predsunutého oddielu 96 sa v tom čase nachádzali ešte len v priestore Barwinek a chystali sa prekročiť Dukliansky priesmyk. Medzičasom učebná rota XXIV. tankového zboru odzbrojila slovenské jednotky vo Vyšnom Komárniku a postúpila do Nižného Komárniku kde narazila na odpor jednej batérie, ktorý následne zlikvidovala.

O 18:30 postupoval predsunutý oddiel 96 už na Giraltovce, kde plánoval zajať štáb slovenskej 1. pešej divízie. Tento nariadený útok, vrátane útoku na Prešov jednotkami XXIV. tankového zboru, bol následne zrušený a presunutý smerom na Bardejov, pretože po rozdelení územia, pripadol do sféry jednotiek Nemeckého veliteľa pre obranu Beskýd a v tom čase boli už obe mestá obsadené nemeckými vojskami. Postupujúcim jednotkám XXIV. tankového zboru tak stačilo iba nadviazať v oboch miestach spojenie s nemeckými jednotkami postupujúcimi z juhu. Rýchle tempo nasadenia sa však nepodarili udržať pri všetkých predsunutých oddieloch XXIV. tankového zboru. Predsunutý oddiel 208 sa zdržal už vo svojom nástupnom priestore a opustil Nowy Żmigród až po 16:00.[20] Velenie XXIV. tankového zboru, preto prostredníctvom ordonančného dôstojníka generálneho veliteľstva, naliehalo na splnenie rozkazu, pretože počítalo s využitím momentu prekvapenia. Rýchly presun neumožňoval ani fakt, že väčšinu motorových vozidiel tvorili pásové ťahače RSO[21] a polopásové nákladné vozidlá Maultier[22]. Nakoniec už o 20:30 stál predsunutý oddiel 3 km severne od Bardejova, pričom zajal niekoľko stoviek zajatcov a nadobudol rozsiahlu korisť.[23] V tom čase bol už Bardejov pravdepodobne obsadený predsunutým oddielom 96  postupujúcim zo smeru od Giraltoviec.[24] Jednotky Nemeckého veliteľa pre obranu Beskýd dostali za úlohu odzbrojiť slovenské armádne veliteľstvo, veliteľstvo 1. pešej divízie, tankového pluku a zabezpečiť komunikačné prostriedky a zásobovacie sklady.[25] V poobedňajších hodinách okolo 14:30 odzbrojili, jednotky pod velením Generalmajora von Rintelena, bez strát štáb hlavného veliteľstva slovenskej armády na čele s generálom Malárom a aj ďalšie slovenské jednotky v Prešove.[26] K odzbrojeniu prišlo tak rýchlo, že nebol spustený ani poplach. Samotné odzbrojenie príslušníkov slovenskej armády v Prešove bolo ukončené približne okolo 16:30 hod. V Prešove sa nemecké vojská dostali k pomerne veľkej koristi.[27] Následne vyslali bojovú skupinu smerom na Giraltovce, ktorá plánovala odzbrojiť štáb slovenskej 1. pešej divízie.

Medzi vojakmi slovenskej 1. pešej divízie sa rozšírila správa o odzbrojení slovenských jednotiek v Duklianskom priesmyku a jej väčšia časť vrátane veľkej časti štábu sa preto pridala k partizánskym jednotkám.[28] Odzbrojiť sa preto podarilo iba niektoré časti slovenskej 1. pešej divízie. Po obsadení Giraltoviec postupovala nemecká bojová skupina smerom na Stropkov, kde sa jej podarilo po malom odpore odzbrojiť 3. tankovú rotu.[29] Na zabezpečenie železničnej trate Košice – Kysak – Prešov, použil von Rintelen pancierový vlak č. 62 (Panzerzug 62).[30] S pribúdajúcim časom sa postupné odzbrojovanie slovenských jednotiek na východnom Slovensku už nedalo udržať v tajnosti. Správy o odzbrojovaní sa postupne po 15:00 dostali aj na veliteľstvo pluku útočnej vozby vo Vranove nad Topľou, veliteľstvo tankového práporu a na veliteľstvo práporu KPÚV v Čemernom. Velitelia všetkých troch útvarov sa po následnej porade dohodli na prechode k partizánom, pričom sa k nim pridalo aj Poľné veliteľstvo pracovného zboru.[31] Jednotky XI. armádneho zboru nasadené v operácii Waldfrieden mali čiastočný problém s nedostatkom nákladných automobilov. Snažili sa ho vyriešiť použitím nákladných automobilov získaných od slovenských jednotiek, čím by mohli vozidlá patriace zboru prenechať frontovým jednotkám zboru.[32]

Korück 531 mal so svojimi podriadenými jednotkami za úlohu odzbrojiť slovenskú 2. pešiu divíziu a všetky slovenské služobne ležiace vo vnútri úsekov. Bojová skupina veliteľa tylového armádneho priestoru 531 najskôr odzbrojila slovenské jednotky v Humennom, pričom následne postupovala smerom na Medzilaborce. Pri postupe sa zamerala hlavne na laboreckú dolinu a priestor Lupkovského priesmyku.[33] Divízny veliteľ slovenskej 2. pešej divízie, ktorým bol plukovník gšt. Štefan Tatarko, po telefonáte s prezidentom Tisom, už okolo 18. hodiny ponúkol postupujúcim nemeckým jednotkám dobrovoľnú kapituláciu celej divízie. Následne vznikol medzi jednotlivými veliteľstvami plukov a oddielov chaos a nepodarilo sa im skoordinovať ani vlastné väčšie akcie na prechod k sovietskej armáde alebo k partizánom. K partizánom sa podarilo dostať iba menším skupinám, ktoré nemali takmer žiadne ťažké zbrane, tie pred príchodom nemeckých vojsk, pokiaľ bolo možné, zničili.

Nemecké vojská tak dosiahli pri odzbrojení 2. pešej divízie oveľa väčší úspech ako pri odzbrojení 1. pešej divízie.  Po pomerne úspešnom a rýchlom odzbrojení, veľkej časti slovenských vojsk na území východného Slovenska, bojovali nemecké jednotky už iba s malými lokálnymi skupinami slovenských vojakov, ktorí prešli na stranu povstania a odmietli sa dať odzbrojiť.[34] Hlavné velenie skupiny armád Severná Ukrajina sa snažilo čo najrýchlejšie zlomiť aj tento posledný odpor. Odzbrojovanie slovenských vojsk preto pokračovalo aj na druhý deň, 1. septembra 1944. K prestrelkám došlo v oblasti medzi Vyšným Orlíkom a Nižným Mirošovom, rovnako aj juhozápadne od Stročína. Vo večerných hodinách podnikli povstaleckí vojaci z pôvodnej 1. pešej divízie útok na Bardejov, pri ktorom sa im podarilo oslobodiť internovaných slovenských vojakov.[35] Pancierovému vlaku č. 62 sa podarilo odraziť útok partizánskych a povstaleckých vojakov na železničný uzol v Kysaku, pričom zničil niekoľko tankov Lt. vz. 38. Následne bol, aj za pomoci pancierového vlaku, zastavený partizánsky útok na Prešov.[36] Nasledujúci deň sa nemeckým jednotkám podarilo odzbrojiť v lese južne od Dubovej zhruba 200 – 300 člennú skupinu slovenských vojakov. Rovnako okolo 13:00 sa okupačným jednotkám vzdala batéria horských kanónov pri Finticiach a zlikvidovaný bol aj odpor v lesoch severne nad dedinami Mošurov a Hradisko[37].[38] Dňa 3. septembra 1944 sa podarilo nemeckým vojskám zlomiť odpor slovenských vojakov bývalej 1. pešej divízie aj v oblasti obce Demjata. Na druhý deň útočili nemecké jednotky, pod velením Obersta Mathiasa, západne a juhozápadne od Bardejova v priestore Tarnov – Gerlachov- Bogliarka – Kríže.[39] Už 5. septembra 1944 sa tak uzavrela slučka v okolí Čergova, kam uniklo množstvo príslušníkov bývalej 1. pešej divízie. Zo severu útočili na Kríže predsunuté oddiely 68 a 96, pričom predsunutý oddiel 208 postupoval od východu na Ľvov[40]. Nemecké jednotky pod velením von Rintelena zatiaľ blokovali ústupové cesty smerujúce na juh a západ.[41]

Hrozba mohutného útoku sovietskej armády do priestoru frontu Skupiny armád Severná Ukrajina prinútila jej velenie, aby stiahlo niektoré jednotky z východného Slovenska.[42] Preto sa rozkazom, z dňa 6. septembra 1944, prevelil štáb skupiny Mathias, predsunuté oddiely 96 a 208 ku svojim materským divíziám v XXIV. tankovom zbore. Predsunutý oddiel 68 zostal na území východného Slovenska ale podriadil sa pod velenie von Rintelena. V tento deň sa podarilo zvyšným nemeckým vojskám obsadiť Ľvov a Hutu[43]. Zvyšok povstaleckých síl bol prinútený k ústupu pod horský masív Minčolu, kde sa 7. septembra 1944 boje skončili. Zvyšky povstalcov  sa v malých skupinkách snažili dostať k povstaleckým vojskám na strednom Slovensku. Do záverečných bojov na východnom Slovensku zasiahol 7. septembra aj pancierový vlak č. 62, ktorý ostreľoval z obce Lipníky, partizánske a povstalecké obranné postavenia pri Petrovciach a Hermanovciach nad Topľou.[44] Po skončení bojov bol tento pancierový vlak nasadený do konca septembra na ochranu už spomínanej železničnej trate medzi Košicami a Prešovom.[45] Následne sa bol prevelený na obranu železničnej trate v úseku Poprad – Štrba, ktorú ohrozovali útoky partizánov.[46]
Popri potláčaní posledných ohnísk odporu, na území východného Slovenska, sa nemecké velenie snažilo čo najskôr odsunúť internovaných vojakov a zabezpečiť aj získanú korisť, ktorú tvorili dopravné prostriedky, pohonné hmoty, zbrane a iný vojenský materiál.[47] Celkovo sa podarilo nemeckým vojskám na území východného Slovenska internovať zhruba 18 000 vojakov východoslovenskej armády.[48] Naopak na územie stredného Slovenska sa podarilo prejsť do 19. septembra 1944 zhruba vyše 2000 vojakom.[49]




autor: Mgr.Vladimír Krajčovič
na web spracoval: Ing.Peter Panzer Velčický



 

[1] SCHÖNHERR, Klaus.: Obranné operácie armádnej skupiny Heinrici v Duklianskom priesmyku  a v Beskydách  na jeseň 1944. In: Vojenská história, 2001, roč. 5, č.1, s. 88.

[2] Vrátane podriadených rôt (28. a 29.) pevnostných protitankových kanónov.

[3]Medzi podriadené jednotky patrili 357. pešia divízia, obrnený vlak 62 (Panzerzug 62), 987. prápor zemebrany (Landesschutzen Bataillon 987), 4 poplachové roty hlavného ubytovateľa. Pre operáciu Kartoffelernte boli podriadené von Rintelenovi aj predsunuté oddiely XI. armádneho zboru (operácia Waldfrieden) a úderný pluk hlavného veliteľstva 1. tankovej armády (Sturm Regiment Panzer AOK 1).

[4] Pod Korück 531 patrila  armádna škola zbraní, oddiel tankových stíhačov XXXXIX. horského zboru, 2 poplachové roty armádneho ženijného náčelníka, poplachová rota armádneho náčelníka pre spojenie a zabezpečovacie sily veliteľa tylového armádneho priestoru nachádzajúce sa na vlastnom úseku.

[5]Vojnový denník XXIV. tankového zboru 31.8.1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 511-512.

[6]Sturm Regiment Panzer AOK 1. bol tvorený dvoma pešími prápormi (I. Grenadier Regiment 72 a II. Feld Ersatz Regiment Pz.AOK 1.), prieskumnou čatou, ktorá bola útočnému pluku pridelená z 24. tankovej divízie (24. Panzer Division), delostreleckým oddielom  od 18. SS dobrovoľníckej divízie tankových granátnikov Horst Wessel (18. SS Freiwilligen Panzer Grenadier Division Horst Wessel). UHRIN, Marián: Pluk útočnej vozby...,s. 429.

[7] Od 20. augusta bol vyčlenený k dispozícii priamo hlavnému veliteľstvu skupiny armád Severná Ukrajina.Zdroj: Hlavné veliteľstvo skupiny armád Severná Ukrajina 30. 8. 1944.In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.503.

[8]TIEKE, Wilhelm – REBSTOCK, Friedrich: Im letzten Aufgebot 1944-1945. Die Geschichte der 18. SS-Freiwilligen-Panzergrenadier-Division Horst Wessel. Coburg: Nation Europa Verlag, 2000.s. 53.

[9] Predsunutý oddiel 68. pešej divízie tvoril 168 strelecký prápor pre osobitné použitie (Füsillier Bataillon 68) – asi 300 mužov, 8. batéria 168. delostreleckého pluku (Artillerie Regiment 168) - 3 ľahké poľné húfnice, čata ženistov(Pionier Bataillon 168), čata ťažkých protitankových kanónov (Schwere Panzer Abwehr Kanone) - 3 kusy PAK 40, čata protileteckého delostrelectva (Flakabwehrartillerie)  - 4 kusy Flak 20mm a čata útočných diel (Sturmgeschützen) - 3 útočné delá. Na prepravu mal predsunutý oddiel k dispozícii 14 nákladných áut. Veliteľom bol menovaný veliteľ Rittmeister Hermann Lang. Zdroj: Bojová skupina Mathias pre operáciu Schwarzwald. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.515.   

[10] Predsunutý oddiel 96. pešejej divízie pozostával z II. práporu 1070. granátnickeho pluku (GrenadierRegiment 1070- veliteľ: Hauptman Mengerle, asi 250 mužov), 10. batéria 196. delostreleckého pluku (Artillerie Regiment 196) - 3 ťažké poľné húfnice, roty ženistov (Pionier-Bataillon 196) a čaty útočných diel (3 útočné delá). Na prepravu mal predsunutý oddiel k dispozícii 20 nákladných áut. Veliteľom bol menovaný Oberstleutnant Erich Lorenz. Zdroj: Bojová skupina Mathias pre operáciu Schwarzwald. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 515.   

[11] Predsunutý oddiel 208. pešej divízie obsahoval II. prápor 338. granátnickeho pluku (Grenadier Regiment 338) – asi 400 mužov, 1. batériu 208. delostreleckého pluku (Artillerie Regiment 208) - 3 ľahké húfnice, čatu ženistov (Pionier Bataillon 208), čatu ľahkých pechotných diel (2 kusy leichte Infanterie Geschütz 18), čatu ťažkých protitankových kanónov (2 kusy Schwere Panzer Abwehr Kanone), čatu protileteckého delostrelectva (Flakabwehrartillerie) - 4 kusy Flak 20mm a čatu útočných diel (Sturmgeschützen) - 3 kusy útočných diel. Veliteľom bol menovaný Major Rauh. Zdroj:Bojová skupina Mathias pre operáciu Schwarzwald. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.515.   

[12] Vojnový denník XXIV. tankového zboru 30.8. 1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.506.

[13]SCHÖNHERR, Klaus.: Prípravy skupiny armád Severná Ukrajina na odzbrojenie slovenskej armády v operačnom priestore východného Slovenska v auguste 1944. In: Vojenská história, 2002, roč.6, č.2. s. 101.

[14] STANISLAV, Ján: Úloha a miesto SVZ vo Východoslovenskej armáde, príčiny jej odletu do ZSSR a dopad tejto skutočnosti na povstalecké letectvo. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 80-84.; JABLONICKÝ, J. – PIVOVARČI, J.: Slovenské národné povstanie. s. 37-39.

[15] Hl. veliteľstvo skupiny armád Severná Ukrajina 31.8.1944.In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.507.

[16] XXIV. tankový zbor ich mal sústrediť vo svojom vlastnom operačnom priestore severne od hraníc Slovenska, Generalmajor von Rintelen v Košiciach a Korück 531 v Michalovciach. Zdroj: Vojnový denník XXIV. tankového zboru 31.8.1944.In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.512.   

[17] Vojnový denník XXIV. tankového zboru 31.8. 1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.510.

[18] Následne si zriadil veliteľské stanovište v Nižnom Svidníku. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 517.

[19] Dnes súčasť Svidníka.

[20]Denné hlásenie divízií. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 516.

[21] Jednalo sa o pásové ťahače RaupenschlepperOst.

[22] Jednalo sa o polopásové nákladné vozidlo Sd.Kfz. 3.

[23]KR-ďalekopis 31.8.1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.514.

[24]PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica: Múzeum SNP v Banskej Bystrici, 2012. s. 294.

[25] Vojnový denník XXIV. tankového zboru 31.8.1944.In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.512.

[26] PAŽÚR, Štefan: Príslušníci Východoslovenskej armády v protifašistickom odboji. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 128.

[27] Nemcom sa dostali do rúk armádne intendančné sklady s automobilovým parkom, sklad pohonných hmôt v Sabinove, muničný armádny sklad v Malom Šariši, armádne pekárne vo Veľkom Šariši, poľné jatky v Prešove, armádna autokolóna v Prešove, armádna záloha koní v Prešove,  päť tankov Lt. vz. 38, sklad materiálu na budovanie opevnení  v Kapušanoch, ženijný park 11, vojenská nemocnica 2, ručné zbrane, spojovacia technika a rôzny ďalší materiál. PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda...,s. 289-290.

[28]Súhrnná situačná správa za mesiac september 1944 o vojensko-politických, správnych a hospodárskych pomeroch na východnom Slovensku. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.322.

[29] Nemeckým vojskám sa tu dostalo do rúk sedem tankov Pz. Kpfw. II. a trom sa podarilo pred odzbrojením uniknúť.  PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda...,s. 291.

[30] Koncom júla 1944 sa pancierový vlak č. 62 dostal pod velenie armádnej skupiny Heinrici a pre operáciu Kartoffelernte bol podriadený Nemeckému veliteľovi pre obranu Beskýd von Rintelenovi. Zdroj: KLUBERT, Tomáš: Bojová činnosť nemeckého pancierového vlaku č. 62 na Slovensku. In: LACKO, M. – DUCHOŇ, M. – VARŠO, I. (eds.): Historické rozhľady IV, Trnava: Univerzita sv. Cyrila a Metoda, 2008, s. 107-108.

[31] PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda...,s. 292.

[32] Ďalekopis hlavnému veliteľstvu armádnej skupiny Heinrici 1.9.1944.In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.520.

[33] PAŽÚR, Štefan: Príslušníci Východoslovenskej armády..., s. 131.

[34]ŠTEFANSKÝ, Václav: Miesto a úloha Východoslovenskej armády v rámci plánu na celonárodné povstanie. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 14.

[35] PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda...,s. 296.

[36] KLUBERT, Tomáš: Bojová činnosť nemeckého..., s. 109-111.

[37] Dnes časť obce Terňa.

[38] Denné hlásenie veliteľstva XXIV. tank. zboru z 2. 9.1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 523.

[39] PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda....,s. 297.

[40] Dnes Livov.

[41]Vojnový denník XXIV. tankového zboru 5.9.1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.526.

[42] Už o dva dni, 8. septembra 1944, spustila sovietska armáda Karpatsko-duklianskú operáciu, keď sa sovietska zosilnená 38. armáda snažila preraziť nemeckú obranu Karpát v smere Krosno – Dukla – Prešov.  PAULIAK, Ervín: Od povstania k oslobodeniu. s. 39-41.

[43] Dnes Livovská Huta.

[44] Historik W. Sawodny udáva, že 7. septembra 1944 sa pancierový vlak č.62 dostal až do obsadeného Ružomberka. Pravdepodobne sa však jedná o zámenu s iným nemeckým improvizovaným bojovým vlakom. Zdroj:SAWODNY, Wolfgang: Německéobrněné vlaky. Praha: Nakladatelství Brána, 2010. s. 136.

[45] KLUBERT, Tomáš: Bojová činnosť nemeckého..., s. 112.

[46] SAWODNY, Wolfgang: DiePanzerzüge des DeutschenReiches 1899–1945. Freiburg: EK-Verlag, 2006. s. 393.

[47] Záchytné tábory pre internovaných vojakov boli zriadené v Jaśliske, Tylawe, Dukle a Żmigróde.

[48] KOLLÁR, Pavol: K osudu odzbrojených, zajatých a pochytaných príslušníkov východoslovenskej armády. In: ČAPLOVIČ, M. – STANOVÁ, M. (eds.): Karpatsko-duklianska operácia – plány, realita, výsledky (1944-2004). Bratislava: VHU, 2005. s. 215.

[49] TÓTH, Ján: Úloha a účasť dvoch východoslovenských divízii v Slovenskom národnom povstaní. In: Historický časopis, 1959, roč. VII, č. 4, s. 517.

 

 

 
 

spať na WW2 - fakty