SITUÁCIA NA SLOVENSKU

PRED PRÍCHODOM NEMECKÝCH VOJSK

 

 

V prvých augustových dňoch začala byť pre Nemcov aktivita partizánskych skupín na východe Slovenska neúnosná. Pokusy slovenskej armády o upokojenie situácie dopadli totálnym fiaskom. Partizánske skupiny získali od armády značnú časť zbraní a výzbroje, pričom k partizánom zbehla aj veľká časť vojakov. Nemeckí predstavitelia postupne začínali strácať trpezlivosť nad neefektívnymi protipartizánskymi opatreniami slovenskej vlády. Vážne znepokojenie nad vzniknutou situáciou prežíval štátny minister a vyšší vedúci SS pre Čechy a Moravu SS-Obergruppenführer (SS-Ogruf.) Karl Herman Frank, ktorý sa obával, že by sa partizánske skupiny mohli rozšíriť aj do protektorátu a spôsobiť tak povstanie českého ľudu.[1] Preto začal už  na začiatku augusta s opatreniami na ochranu protektorátneho územia. Jedným z týchto opatrení bola aj príprava vojenskej jednotky, ktorá by v prípade potreby, mohla proti partizánom zakročiť. Druhým opatrením bola snaha uzatvoriť moravsko-slovenskú štátnu hranicu, aby tak zamedzil prechodu partizánskych skupín z územia Slovenska na územie Protektorátu. Na zabezpečenie hraníc boli do hraničnej oblasti povolané niektoré jednotky divízie k zvláštnemu použitiu 540[2] (Division zur besonderen Verwendung- z.b.V.). V rovnakú dobu sa na rozkaz veliteľa bezpečnostnej polície a SD Erwina Weinmanna, sa v pohraničnej oblasti rozmiestnil aj oddiel z.b.V.1.[3] Podobné obavy z rozšírenia partizánskeho a protinemeckého hnutia na Slovensku, začali prežívať aj slovenskí obyvatelia nemeckej národnosti. Vedenie Deutsche Partei preto hľadalo nové možnosti organizovania polovojenských jednotiek strany. Z iniciatívy vodcu nemeckej národnej skupiny F. Karmasina bolo 25. júla 1944 rozhodnuté o vytvorení nemeckej Domobrany (Heimatschutz), ktorá organizačne spadala pod Freiwillige Schutzstaffel (FS).[4] Jej vedením bol poverený krajinský veliteľ SS-Untersturmfuhrer Ferdinand Klug.[5] Základ nemeckej Domobrany tak mali tvoriť príslušníci FS a noví  nemeckí odvedenci vo veku 16 až 60 rokov.[6]

Partizánske skupiny postupne čoraz viac narúšali železničnú prepravu na hlavných trasách. Len v priebehu 23.-25. augusta 1944 zatarasili železničné tunely pri Strečne,[7] v Kraľovanoch a na železničnej trati Diviaky – Kremnica. Nemecký vyslanec na Slovensku Hans Ludin, v rámci bezpečnostných opatrení proti partizánom, požiadal v týchto dňoch nemeckého generála pri MNO, aby zariadil premiestnenie niekoľkých nemeckých vojenských jednotiek na územie Slovenska.[8] Podľa jeho názoru bolo ešte v tej dobe možné, rýchlym a energickým zásahom, zamedziť pôsobeniu partizánov. Domácim bezpečnostným oddielom a slovenskej armáde už nedôveroval. Prítomnosť nemeckých vojsk mala zabezpečiť aj upokojenie domáceho obyvateľstva. Preto bolo nevyhnutné, aby sa predišlo výtržnostiam nemeckých oddielov proti domácemu obyvateľstvu.

V tom čase už boli na Slovensku umiestnené slabšie spojovacie a strážne nemecké jednotky. V okolí železničnej trate od Žiliny až po Prešov pôsobili jednotky, ktoré patrili pod Heeresgruppe-Nachrichten-Regiment 558, ktorému velil Oberst Joachim Hans Ritter.[9] Tieto osamotené a slabo vyzbrojené nemecké jednotky predstavovali pre partizánov jednoduchý cieľ. Ráno 25. augusta 1944 partizánska skupina zlikvidovala, za asistencie slovenských vojakov s protitankovým delom, skupinu nemeckých poľných žandárov (Feldgendarmerie), ktorá bola ubytovaná v hoteli Slávia vo Vrútkach.[10] O tejto udalosti sa dozvedel aj minister vnútra A. Mach, ktorý okamžite žiadal vojenskú posádku v Martine, aby podnikla proti partizánom patričné opatrenia. Tí sa v tej dobe už verejne prechádzali po Martine a zatýkali Nemcov a ďalšie nepohodlné osoby.[11] Nemecký štátny minister K. H. Frank predpokladal, že centrom partizánskych skupín je Turčiansky Svätý Martin. Silnejšie partizánske skupiny očakával na úsekoch Žilina – Zvolen a Prešov - Košice. Obával sa tak ohrozenia železničnej trate, ktorá prechádzala zo západu na východ Slovenska a pre Nemcov bola kľúčová pre zásobovanie armády na hraniciach východného Slovenska. Ďalším dôvodom na obavy bolo obsadenie vojenských podnikov, ktoré vyrábali pre potreby armády.

Napätá atmosféra vládla aj v hlavnom meste Slovenska. V doobedňajších hodinách 24. augusta sa v Bratislave rozniesla mylná správa[12], že sa v ochrannom pásme sústreďujú nemecké jednotky, aby v nočných hodinách obsadili hlavné mesto.[13] Minister národnej obrany Čatloš, preto vydal patričné opatrenia pre obranu mesta a obsadil prístupové cesty zo severu a severovýchodu slovenským vojskom. Po odhalení pohybu vojsk v Bratislave, vyhľadal Ludin ešte o 23:00 prezidenta Tisa a žiadal ho o vysvetlenie vojenských akcii v hlavnom meste. Ten mu oznámil, že Čatloš ho ešte cez deň oboznámil s plánovaným bezpečnostným cvičením. Následne Tisovi doručili, v Ludinovej prítomnosti, hlásenie o údajnom pohybe nemeckých vojsk proti Slovensku. Pozadie tohto bezpečnostného cvičenia preto zostalo pre Nemcov nejasné.[14] Minister obrany F. Čatloš sa tak stal pre Nemcov nepohodlnou osobou. Preto bol 25. augusta 1944, na silný nátlak nemeckej strany, menovaný za veliteľa všetkých armádnych častí a organizácii s rozsiahlymi plnými mocami generál Jozef Turanec.[15] Čatloš zostal vo funkcii ministra obrany, ale už zbavený velenia armády a všetkých plných mocí.[16] V dôsledku zmeny vo velení armády žiadal Ludin odloženie príchodu nemeckých vojsk na územie Slovenska. Obával sa, že príchod cudzej armády by sťažil generálovi Turancovi preberanie hlavného velenia v armáde.[17] Napätú atmosféru v slovenskej spoločnosti sa snažil upokojiť minister vnútra A. Mach, ktorý predniesol 26. augusta svoj prejav v rozhlase.[18] Nemci však považovali tento krok za bluf a nedôverovali už predstaviteľom slovenskej vlády.[19] 

Vo večerných hodinách 27. augusta bol na železničnej stanici v Martine zastavený medzinárodný rýchlik R-17, ktorý prevážal skupinu vojenských osôb[20]. Na jej čele stál nemecký podplukovník Walther Ernst Otto. Ako dôvod zastavenia uviedol železničný personál poškodenie trate. Nemci sa preto snažili spojiť s nemeckým veľvyslanectvom v Bratislave, čo im však nebolo umožnené. Následne sa obrátili na veliteľa martinskej posádky podplukovníka Emila Perka. Ten na miesto vyslal nadporučíka Cyrila Kuchtu, aby zabránil partizánom v plánovanom krviprelievaní, pretože tí chceli dostať nemeckú vojenskú skupinu za každú cenu.[21] Dlho sa predpokladalo, že práve toto bola udalosť, ktorá vyprovokovala obsadenie Slovenska nemeckými vojenskými jednotkami. Z výpovede neskoršieho Nemeckého veliteľa na Slovensku SS- Ogruf. Gottloba Bergera vyplýva, že udalosťou, ktorá po prevrate v Rumunsku, spustila plánované obsadzovanie Slovenska bolo obsadenie Ružomberka. Do mesta bola premiestnená výroba komponentov do delostreleckých lafiet.[22] Preto už nemecké velenie nemohlo ďalej čakať a muselo podniknúť kroky na znovuzískanie Ružomberka a železničnej trate v smere na Kostoľany. O postrieľaní vojenskej skupiny sa dozvedelo nemecké velenie až o niekoľko dní neskôr.

Udalosti v Ružomberku začali naberať rýchly spád večer 26. augusta 1944. Okolo 23:00 chytili npor. Kadúca a rtm. Hruboň nemeckého veliteľa jednotky Waffen-SS, ktorá bola v počte 40 mužov ubytovaná v Štefánikových kasárňach. Nemeckého veliteľa odviedli na doplňovacie okresné veliteľstvo, kde ho rtm. Hruboň postrelil svojou služobnou zbraňou do hlavy. O tomto incidente sa dozvedeli aj najvyššie miesta v Bratislave, kde vzbudili rozruch u ministra vnútra A. Macha. Nasledujúci deň napadli partizáni v Ružomberku skupinu nemeckých spojárov z Heeresgruppe-Nachrichten-Regiment 558. Pri následnej prestrelke ju partizáni postupne zlikvidovali.[23] Rovnako bola v priestore Podsuchá – Biely Potok postrieľaná aj skupina asi 24 civilistov nemeckej národnostnej menšiny.[24] Dňa 28. augusta 1944 prechádzala zo Žiliny do Vrútok kolóna asi štyroch nákladných automobilov s oddielom nemeckých vojakov.[25] Po vstupe kolóny do Strečnianskeho priesmyku bola napadnutá partizánmi a z celkového počtu 45 vojakov prežili nasledujúcu prestrelku pravdepodobne len piati. Pre silný odpor partizánov bola odrazená aj jednotka slovenských vojakov, ktorá išla Nemcom na pomoc.[26]

O obsadení Ružomberka sa dozvedel 28. augusta 1944 aj nemecký štátny minister K. H. Frank, ktorý tak okamžite požadoval ozbrojený zásah na území Slovenska. Do oblasti odporúčal nasadiť výcvikový prápor nemeckých poľných žandárov (Feldgendarmerie), ktorý sa v tom čase nachádzal v Púchove a jednotky Waffen-SS, ktoré mal pripravené v Protektoráte.[27] Preto ešte toho dňa odcestoval do Berlína, kde chcel o nasadení vojsk rokovať na Hlavnom veliacom úrade SS.  Hlavné veliteľstvo nemeckého Wehrmachtu začalo ihneď zisťovať, aké jednotky sú pre vojenské nasadenie k dispozícii. Splnomocnenec pre brannú moc v Protektoráte a veliteľ branného okruhu Čechy a Morava generál von Toussaint premiestnil už 28. augusta 1944 do nemeckého ochranného pásma (Schutzzone) dva prápory pechoty a jednu batériu delostrelectva.[28] Hlavný veliteľ Waffen-SS v Čechách a na Morave SS-Gruppenführer und Generalleutenant der Waffen-SS Carl-Friedrich von Pückler-Burghauss neodporúčal nasadenie výcvikových jednotiek z Protektorátu, pretože by tak bol prerušený ich výcvik a nasadenie na veľkom území by spôsobilo ich dlhé viazanie a použitie na nanajvýš nepríjemne úlohy. Navrhoval však možnosť, ponechať výcvikové jednotky v protektoráte s tým, že by boli v prípade potreby, okamžite motorizovane presunuté na požadované miesto.[29] Po alarmujúcich správach, ktoré ešte toho dňa dorazili do Berlína od nemeckého vyslanca v Bratislave H. Ludina a šéfa nemeckej vojenskej misie pri MNO generála Hubického, sa hlavný veliteľ pozemného vojska A. Hitler rozhodol uskutočniť vojenský zásah na Slovensku.[30]

Návrh premiestniť nemecké vojenské jednotky na územie Slovenska, oznámil nemecký veľvyslanec v Bratislave prezidentovi Tisovi v ten istý deň o 14:00.[31] Toto rozhodnutie odôvodňoval zvyšujúcou sa aktivitou partizánskych skupín, ktorá ohrozovala záujmy Nemecka. Ďalej Ludin navrhoval demobilizovať nespoľahlivé slovenské vojenské oddiely. Prezident s Ludinovými návrhmi v zásade súhlasil. Slovenská vláda predpokladala, že vykonanie potrebných opatrení proti partizánom vykoná slovenská armáda v spolupráci s nemeckými vojenskými jednotkami, podľa osobitej medzištátnej slovensko-nemeckej zmluvy. Nemecké jednotky, ktoré by prišli na Slovensko, by tak boli podriadené veleniu hlavného veliteľa slovenskej armády a zdržali by sa tu po dobu, kým to hlavný veliteľ slovenskej armády uzná za vhodné. Tieto nemecké jednotky mali byť nasadené na miestach dôležitých pre vojnovú výrobu a dopravu.[32] Podrobnosti o presunutí nemeckých vojenských jednotiek na územie Slovenska sa doriešili na neskoršej porade v prítomnosti prezidenta Tisa, generála Turanca a ministra vnútra Macha. Zúčastnil sa jej aj nemecký generál pri MNO Hubicki.[33] Dosiahla sa dohoda o najbližších opatreniach. Nemecké jednotky plánovali pravdepodobne už na druhý deň sústrediť v priestore Púchov a Žilina, následne mali byť nasadené na ochranu železničnej trate Trenčín – Čadca a do okolia Turčianskeho Svätého Martina.[34] Nemecké hlavné velenie poverilo vedením operácii na obsadenie Slovenska a zásobovaním na to určených vojsk, náčelníka vojskovej výzbroje a veliteľa náhradného vojska. Túto funkciu zastával ríšsky vodca SS Heinrich Himmler. Nemecký generál pri MNO bol rozkazom podriadený pre túto úlohu Himmlerovi.[35] Ten rozkazom z dňa 31. augusta 1944 poveril vykonaním obsadenia Slovenska SS-Ogruf. Gottloba Bergera, ktorému podriadil aj nemeckého generála pri MNO.[36] Nemecké hlavné velenie plánovalo vyslať na územie Slovenska cca 10 000 - 15 000 mužov.[37] Dobu nasadenia odhadovalo na zhruba týždeň, pričom po ukončení operácii malo v krajine zostať cca 3 000 mužov ako okupačná armáda.[38]

Situácia na severnom Považí bola v priebehu 29. augusta 1944 pre Nemcov katastrofálna. Predpokladali, že Ružomberok, Turč. Sv. Martin, Vrútky a pravdepodobne aj Martin boli už v rukách partizánov.[39] O Žilinu sa v tom čase ešte bojovalo. V meste sa bránila slabá nemecká spojovacia jednotka, ktorú tvorilo 144 mužov.[40] Tá sa zabarikádovala v budovách Hlavnej pošty, Finančného paláca, dievčenského gymnázia a synagógy, čím skomplikovala povstalecké plány.[41] Veľká časť slovenských vojakov prešla na povstaleckú stranu. Situáciu v Žiline sa v prospech Nemcov snažil zachrániť nemecký generál pri MNO avšak pravdepodobne nie moc silnými jednotkami.

Postupne sa začalo rozširovať, že povstalecké hnutie v slovenskej armáde vypuklo na rozkaz ministra národnej obrany generála Čatloša. Dôveru mu nepridali ani zbabrané protipartizánske opatrenia. Nemci preto požadovali, aby vo večerných hodinách vystúpil v rozhlase s prejavom, v ktorom mal odsúdiť povstalecké hnutie.[42] Následne ho mal prezident Tiso z preventívnych dôvodov vziať do čestnej väzby.[43] Na prezidentov ústny príkaz, vydal ešte toho dňa o 22:00 generálny inšpektor gen. A. Pulanich vojenský rozkaz vo forme obežníka. Ten informoval slovenské jednotky o príchode nemeckých vojsk na územie Slovenska a nariaďoval im aby nekládli odpor a naopak pomohli nemeckým vojskám zlikvidovať partizánsky odpor.[44]

Nezvestným pre Nemcov však bol už v tom čase generál Turanec, ktorý ráno odletel na letisko Tri duby. [45] V Banskej Bystrici plánoval zatknúť A. Cypricha za to, že dodal zbrane partizánom. Po prílete však bol okamžite zaistený povstaleckou hliadkou pod velením stot. Štefana Hanuša a neskôr bol väznený na partizánskom štábe v Hiadli.[46] Na druhý deň 30. augusta 1944 vystúpili v rozhlase s prejavmi odsudzujúce vypuknuté povstanie, prezident Tiso a generál A. Malár. Bola to však posledná možnosť slovenskej vlády ako zastaviť vzmáhajúci sa protinemecký odpor slovenského národa.  

autor: Mgr.Vladimír Krajčovič
spracoval: Ing.Peter Panzer Velčický



 

[1] KLUBERT, Tomáš: Smrť sa volala Schill. Bratislava: Ústav Pamäti národa. 2014. s. 11.

[2] Divízii velil Generalleutnant Hans Windeck. V marci 1940 tvorili divíziu z. b. V. 540: 182. pluk zemebrany, 655., 905., 911. a 912. batalion zemebrany, 540. spravodajská kompánia a delostrelecká batéria divízie
z. b. V. 540. Diedeutschewehrmacht [online]. [citované 25.4.2016]. Dostupné na internete: ˂http://diedeutschewehrmacht.de/Div%20zbv%20540.htm˃

[3] SLÁDEK, Oldřich: Ve znamení smrtihlava. Nacistický protipartizánský aparát v letech 1944- 1945. Praha: Naše vojsko, 1991. s. 69.

[4] Správa o rozmachu partizánskeho a protinemeckého hnutia na Slovensku. In: PREČAN, Vilém: Slovenské národné povstanie. Nemci a Slovensko 1944 – Dokumenty. Epocha, 1971. s. 153.

[5] Avšak až do vypuknutia Povstania jej organizácia nijako nepokročila. Po jeho vypuknutí sa Domobrana starala o zabezpečenie chodu evakuácii, pričom niektoré jednotky sa zúčastňovali aj vojnových operácii proti povstalcom a partizánom.

[6] SCHVARC, Michal: „Úderka a výchovný nástroj hnutia“ - Freiwillige Schutzstaffel – dobrovoľné ochranné oddiely Deutsche Partei. In: Vojenská história. 2009, roč. 9, č. 1, s. 57.

[7] JABLONICKÝ, Jozef: Z ilegality do Povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Banská Bystrica: Dali-BB, 2009. s. 320.

[8] Správa H. E. Ludina o žiadosti premiestniť na Slovensko niekoľko nemeckých vojenských jednotiek a nasadiť ich proti partizánom. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 157.

[9] UHRIN, Marián: Povstalecké a protipovstalecké sily na území Žilinského kraja. In: LACKO, M. – MALATINSKÝ, M.: Slovenské národné povstanie a záver vojny na území Žilinského kraja 1944-1945. Žilina: PEAR, 2014. s. 15-16.

[10] BRTÁŇ, Rudolf: Vojenské akcie v národnom povstaní. Martin: Poverníctvo SNR pre informácie, 1947. s. 8.

[11] UHRIN, Marián: Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania, 2012. s. 110.

[12] Podobné cvičenie sa odohralo aj v Banskej Bystrici v noci z 25. na 26. augusta 1944. Rovnaká správa sa na ministerstve obrany rozšírila aj 26. augusta 1944, kedy sa hovorilo o zamýšľanom obsadení Slovenska 4. motorizovanou SS divízou, ktorá mala byť údajne v pohotovosti v pohraničnom území Dolný Dunaj – Morava. RAŠLA, Anton: Tiso a povstanie. Dokumenty. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1947, s. 36-37. Správa nemeckého dôstojníka abwehru na Slovensku o tamojšej situácii v dňoch 24.-26.8. 1944, najmä o udalostiach v Bratislave v noci z 24. na 25. August. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 180.

[13] TIEKE, Wilhelm – REBSTOCK, Friedrich: Im letzten Aufgebot 1944-1945. Die Geschichte der 18. SS-Freiwilligen-Panzergrenadier-Division Horst Wessel. Coburg: Nation Europa Verlag, 2000. s. 49.

[14] Nepravdivosť správy o sústredení nemeckých vojsk, ktoré mali následne zaútočiť na Slovensko, sa nakoniec potvrdila až 27. augusta. TIEKE, Wilhelm – REBSTOCK, Friedrich: Im letzten Aufgebot..., s. 49.

[15] PLEVZA, Viliam a kol.: Dejiny Slovenského národného povstania, I. zväzok. Protifašistický odboj a príprava SNP. Bratislava: Pravda, 1984. s. 351.

[16] BYSTRICKÝ, Jozef: Pamäti generála Jozefa Turanca. Pramene obrany. Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania, 2012. s. 304.

[17] PREČAN, Vilém.: Slovenské národné povstanie - Dokumenty. Bratislava: Vydavateľstvo Politickej Literatúry, 1965. s. 336.

[18] JABLONICKÝ, J. – PIVOVARČI, J.: Slovenské národné povstanie. Bratislava: Obzor, 1969. s. 25.; NOSKO, Július: Takto bojovala povstalecká armáda. Bratislava: NVK International, 1994. s. 51.

[19] PREČAN, Vilém.: Slovenské národné povstanie – Dokumenty, s. 325.

[20] Táto vojenská skupina sa často v literatúre označuje ako vojenská alebo diplomatická misia. Pri porovnaní záznamov sa nepreukázalo, že by niekto z jej členov bol členom nemeckej diplomatickej misie v Bukurešti. Jednalo sa preto iba o nesúrodú skupinu nemeckých vojakov, ktorí cestovali z Rumunska do Berlína.

[21]Nechcel preto riskovať, počas prebiehajúcich príprav povstania, skoré obsadenie územia Slovenska nemeckou armádou. Vojenská skupina sa po dohode presunula do kasární, pod ochranou martinskej posádky. Nasledujúce ráno sa mal pokúsiť npor. Kuchta odzbrojiť nemeckú vojenskú skupinu. Pri pokuse o odzbrojenie a vyslovení rozkazu „Hände hoch!“ sa však jeden z členov misie odmietol vzdať a začal utekať od skupiny. V úteku mu chcel zabrániť rotník Škoda. Nemecký dôstojník ešte stihol vytiahnuť pištoľ a postrelil rotníka Škodu, ktorý však následne Nemca premohol. V tej chvíli sa spustila aj streľba zo zbraní odzbrojovacej čaty a celú vojenskú skupinu postrieľala. JABLONICKÝ, J. – PIVOVARČI, J.: Slovenské národné povstanie. s. 26.; BRTÁŇ, Rudolf: Vojenské akcie..., s. 9-11.; POVAŽSKÝ, Jozef.: Misia generála Paula..., s. 29.

[22] PREČAN, Vilém.: Slovenské národné povstanie - Dokumenty. s. 1135-1136.

[23] Tamže, s. 1117-1118.

[24] GABZDILOVÁ-OLEJNÍKOVÁ S. – Olejník, M.: Karpatskí Nemci na Slovensku od druhej svetovej vojny do roku 1953. Bratislava: Spoločenský ústav SAV – SNM - MKKN, 2004. s. 29-30.

[25] Rovnako sa pravdepodobne jednalo o príslušníkov Heeresgruppe-Nachrichten-Regiment 558, ktorí budovali spojovacie zabezpečenie v okolí železničnej trate.

[26] LACKO, Martin: Situačné hlásenia okresných náčelníkov, január – august 1944. Trnava: UCM, 2005. s. 262

[27] PREČAN, Vilém.: Slovenské národné povstanie - Dokumenty. s.170-174.

[28] KLUBERT, Tomáš: Smrť sa volala..., s. 14.

[29] Záznam o rokovaniach, ktoré viedol v zastúpení K. H. Franka ohľadne nasadenia jednotiek SS na Slovensku. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 174-175

[30] KLUBERT, Tomáš: Smrť sa volala..., s. 13.

[31] JABLONICKÝ, J. – PIVOVARČI, J.: Slovenské národné povstanie. s. 27.

[32] PREČAN, Vilém.: Slovenské národné povstanie - Dokumenty. s. 346.

[33] KORČEK, Ján: K pôsobeniu mocensko-represívneho aparátu slovenského štátu 1943-august 1944. In: KORČEK, Ján (ed.): Z vojenskej histórie Slovenska 1918-1945. Trenčín: Správa sociálneho riadenia a vzdelávania, 1994. s. 145.

[34] Správa o rokovaní vo veci nasadenia nemeckých jednotiek proti partizánom. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 179.

[35] Rozkaz týkajúci sa velenia a zásobovania vojsk určených na obsadenie Slovenska. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 182.

[36] NIŽŇANSKÝ, Eduard et al.: Slovensko-nemecké vzťahy 1941-1945 v dokumentoch II. Od vojny proti ZSSR po zánik Slovenskej republiky v roku 1945. Prešov: Universum, 2011, s. 702.

[37] PAULIAK, Ervín: Od povstania k oslobodeniu. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1985. s. 31.

[38] Rozkaz týkajúci sa velenia a zásobovania vojsk určených na obsadenie Slovenska. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.182.

[39] Hlásenie o vojensko-politických udalostiach na Slovensku 29. augusta 1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 183.

[40] Tvorili ju príslušníci strážnej jednotky, leteckej hlásnej služby, spojári, poradcovia a aj obyčajný vojaci. HALAJ, Dušan: Príprava a prvé dni Povstania v Žiline. In: Vojenská história, 1999, roč. 3, č. 1. s. 81.

[41] UHRIN, Marián: Pluk útočnej vozby. s. 113.

[42] JABLONICKÝ, Jozef: Z ilegality do Povstania. s. 331.

[43] Hlásenie o vojensko-politických udalostiach na Slovensku 29. augusta 1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 184.

[44] MIČEV, Stanislav (ed.): Slovenské národné povstanie. s. 88.

[45] Povstalecká hliadka očakávala jeho prílet už o deň skôr 28. augusta 1944. BYSTRICKÝ, Jozef: Pamäti generála Jozefa Turanca. s. 311.; NOSKO, Július: Takto bojovala povstalecká..., s. 53.

[46] CSÉFALVAY, František – MIČEV, Stanislav: Deň po dni SNP. Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania, 2012. s. 8.

 

spať na WW2 - fakty