SITUÁCIA NA VÝCHODNOM FRONTE

PRED VYPUKNUTÍM SNP

 

V roku 1943 sa postupne začína čoraz jasnejšie otáčať situácia na východnom fronte. Na začiatku februára kapitulovala nemecká armáda v Stalingrade a po ťažkých bojoch nasledovala aj strata Charkova. Zvrat nepriniesla ani nasledujúca nemecká letná ofenzíva, kedy sa pokúšali nemecké tankové jednotky prebiť do Kurskej oblasti. Naopak, po úspešnej obrane prešla následne sovietska armáda do protiútoku a snažila sa dostať na druhú stranu rieky Dneper. Veľkou ranou pre Nemecko bol prevrat v Taliansku, ktorý vypukol 25. júla 1943 a vniesol tak medzi Nemcov strach z možného odstúpenia ďalších spojencov. Nemecké jednotky začiatkom roku 1944 postupne ustupovali na celom východnom fronte a Sovietsky zväz tak postupne dobýjal späť svoje stratené územie. Domáca propaganda však naďalej informovala o „hrdinskom“ boji nemeckých jednotiek. Preto rýchle približovanie frontu k hraniciam Nemecka, v spojitosti s ničivými leteckými útokmi na nemecké mestá, začalo postupne podrývať bojovú morálku nemeckého obyvateľstva.

Správy o nemeckom ústupe začali domov prinášať aj vojaci slovenskej armády, ktorí sa postupne vracali z vojenského ťaženia proti Sovietskemu zväzu. Hlavne príslušníci Rýchlej divízie mohli podávať informácie z vlastnej skúsenosti.[1] Slovenskej verejnosti postupne začalo dochádzať, že vidina nemeckého víťazstva je nenávratne preč a spolu s ním padne aj slovenská ľudácka vláda. Preto, aby upokojila vláda domáce obyvateľstvo, začala už 7. januára s plánovaním opevnenia severovýchodnej hranice Slovenska.[2] V podobe rozpracovaného návrhu, na opevnenie severovýchodnej hranice Slovenska, predstúpil pred Najvyššiu radu obrany štátu (NROŠ) minister obrany Ferdinad Čatloš, pričom NROŠ tento návrh schválila.[3] Samotná výstavba opevnenia mala prebiehať pod dohľadom nemeckej armády a mala nadväzovať na opevnenia, ktoré boli v tom čase už vo výstavbe na maďarskej strane Karpát. Nemalo sa jednať o veľké opevnené objekty, ale len o sústavu menších stavieb, ktoré mali byť základom pre neskoršie vojenské opatrenia.[4] Hľadaním a prieskumom vhodného terénu pre umiestnenie opevnenia, bol poverený plukovník gšt. Pilfousek, bývalý veliteľ Zaisťovacej divízie.[5] V prednom pásme sa plánovalo s výstavbou skupinových poľných postavení na východnom hrebeni Beskýd, s dôrazom na Lupkovský a Duklianský priesmyk, ale aj na severných hraniciach severne od Bardejova až po horský masív Minčol.[6] Zadné pásmo malo prebiehať od Vihorlatu cez Humenné, severozápadným smerom cez Hanušovce – Kuková na východné svahy Javoriny a Minčol. V pláne bola aj výstavba ďalších zadných obranných postavení, ktoré by zabránili prenikaniu nepriateľa zo severu na juh do Maďarskej nížiny ale aj z východu na západ. Nemecké velenie udelilo súhlas s výstavbu opevnenia 14. februára 1944.[7] Začiatok prác poznačilo veľmi nepriaznivé počasie, kedy prácu v teréne sťažovalo veľké množstvo snehu.  

Jasnejšiu podobu získala obrana slovenských východných hraníc až na stretnutí slovenskej delegácie, na čele s prezidentom Tisom, so samotným Hitlerom, ktorá sa uskutočnila 12. mája 1944 na zámku Klessheim v Salzburgu. Najskôr sa uskutočnila porada Hitlera s Tisom, kde sa Hitler snažil utvrdiť Tisa vo viere v nemecké víťazstvo a väčšie zapojenie Slovenska do vojny. Súbežne prebehla porada ministrov zahraničných vecí oboch štátov, ktorými boli von Ribbentrop a Vojtecha Tuka[8]. Druhým bodom návštevy bola vojenská situačná porada, na ktorej sa zúčastnili všetci členovia delegácie. Posledným tretím bodom bola porada medzi náčelníkom nemeckého vrchného veliteľstva brannej moci (OKW[9]) Wilhelmom Keitelom a slovenským ministrom národnej obrany Ferdinandom Čatlošom. Tu sa dohodli jednotlivé kroky súvisiace s dobudovaním opevnení medzi maďarskou Arpádovou líniou na juhu a nemeckou líniou na Sane a Visle.[10] Ďalším bodom rokovania bolo menovanie generála Augustína Malára veliteľom dvoch peších divízii, ktoré boli umiestnené na východnom Slovensku. Ten tak musel opustiť miesto vojenského atašé v Berlíne, ktoré dovtedy zastával.[11] Ako dôvod jeho menovania možno uviesť to, že jeho osoba vyhovovala obom stranám. Pre slovenskú stranu to bol jeden z najväčších vojenských odborníkov na Slovensku a pre nemeckú stranu zavážilo, že bol gen. Malár nositeľom rytierskeho kríža a jeho žena bola Nemka.[12] Preto už 18. mája vytvoril minister obrany Čatloš, osobitné Armádne veliteľstvo v Prešove na čele s generálom Malárom, ktoré bolo vyňaté z právomoci Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.[13] Pod Malárovým velením sa tak ocitla asi 25 000 armáda, ktorá mala v prípade potreby brániť Karpatské priesmyky.[14]

Toto rokovanie sa však stalo aj zárodkom vyostrenia napätých vzťahov medzi slovenským ministrom národnej obrany Čatlošom a nemeckým generálom pri Ministerstve národnej obrany (MNO) genpor. Schlieperom. Problém nastal v prebudovaní slovenských vojenských jednotiek na Ukrajine a v Taliansku. Nemecká strana chcela vyhovieť neustálym slovenským snahám o nenasadenie týchto jednotiek na front a podala návrh aby boli prebudované na technické útvary.[15] Početný stav oboch bojových útvarov mal byť doplnený na počet 6000 mužov.[16] Samotný generál poľný maršál Keitel navrhol, aby bola 1. pešia divízia na Ukrajine a technická brigáda v Taliansku premenovaná na 1. resp. 2. technickú divíziu.[17] Ako protislužbu, však požadoval vytvorenie 12 pracovných práporov, ktoré mali byť nasadené pri budovaní obranných postavení na rieke San. Čatloš sa však ohradil, že sľúbil nasadiť iba 4 pracovné prápory a následne podal svoju demisiu, ktorú však prezident Tiso neprijal. Ako dôvod, pre svoju demisiu, uviedol narušenie dôvery medzi ním a generálom poľným maršálom Keitelom.[18] Na Čatlošovu stranu sa postavil aj gen. Malár a plukovník Bardoň, ktorý sa rokovania zúčastnili spolu s Čatlošom. Nemecký generál Schlieper sa na Čatlošovu adresu vyjadril, že po vojenskej stránke už nie je únosný ako minister obrany.[19] Čatloša sa však zastal aj náčelník Nemeckej leteckej misie generál Keiper, ktorý s ministrom národnej obrany spolupracoval už tri roky. Na vyriešenie situácie bol preto povolaný admirál Bürkner, ktorý sa 8. júna 1944  stretol vo Viedni s generálom Schlieperom. Schlieper mu odovzdal „pamätný spis“ o neporiadkoch, ktoré sa rozšírili v slovenskej brannej moci a za ktoré je zodpovedný Čatloš.[20] Pri neoficiálnej návšteve u prezidenta Tisa v Bratislave, sa dospelo k spoločnému názoru, že ďalšie pátranie po príčinách sporu je zbytočné a minister národnej obrany nebude zo svojej funkcie odvolaný. Admirál Bürkner následne prezidenta informoval o plánovanej výmene generála Schliepera v rámci pripravovanej výmeny dôstojníkov.[21] Odchod generála Schliepera, však nesmel v nemeckých očiach budiť dojem predčasného odvolania, preto museli byť najskôr jeho nedorozumenia s Čatlošom oficiálne preklenuté. OKW určilo ako náhradu za generála Schliepera, generála delostrelectva Engelbrechta. Ako hlavnú výhodu uviedlo OKW, že generál Engelbrecht už mal pred tým slovenské oddiely pod svojim velením a nasadil ich do boja s dobrým výsledkom, vďaka čomu poznal niektorých slovenských dôstojníkov a zo slovenskej strany sa mu dostalo uznania. V novej situácii slovenskej strane však tento generál nevyhovoval. Minister obrany Čatloš sa snažil, prostredníctvom generála Kortena, pretlačiť na post Nemeckého generála pri slovenskom MNO generála letectva Kiepera. Toho však náčelník OKW Keitel okamžite zamietol a trval na dosadení generála Engelbrechta.[22] Vec sa však postupne dostala až k nemeckému ministrovi zahraničných vecí von Ribbentropovi. Engelbrechtova kandidatúra tak 4. júla definitívne skončila. Po niekoľkých týždňoch hľadania ďalšieho vhodného kandidáta bol 1. augusta 1944 do funkcie menovaný generál Alfred von Hubicki.[23] Generál Hubicki na Slovensku zastával dve funkcie. Po generálovi Schlieperovi prevzal post „Nemeckého generála pri slovenskej brannej moci“ a zároveň bol menovaný aj na post „Náčelníka nemeckej vojenskej misie na Slovensku“.[24]

Počas leta 1944 sa už východný front nebezpečne priblížil k východným hraniciam Slovenska. Dňa 24. júla 1944 vydal Hitler, ako najvyšší veliteľ brannej moci a hlavný veliteľ pozemného vojska, rámcové pokyny pre ďalšie vedenie boja pre skupinu armád Severná Ukrajina (Heeresgruppe Nord Ukraine). Tá mala aj naďalej držať front v Karpatoch. Skupina armád Severná Ukrajina sa preto snažila dostať územie východného Slovenska pod svoje kompetencie. Už 27. júla vydalo hlavné veliteľstvo skupiny armád návrh na komplex opatrení, ktoré súviseli so zapracovaním východoslovenského územia do systému obrany. Požadovalo obsadenie pohraničného obranného systému, ktoré nadväzovalo na Hunyadiho postavenie[25] pred maďarským územím. Zvýšenú pozornosť mali opäť venovať Duklianskému a Lupkovskému priesmyku, ktoré boli geograficky najvýhodnejším miestom na prielom nepriateľa cez pohorie Karpát.[26] Nemci sa snažili dostať pod kontrolu východoslovenské divízie pod velením gen. Malára, preto žiadali o ich podriadenie veliteľstvu skupine armád Severná Ukrajina.[27] Spočiatku plánovali použiť slovenské vojsko na obranu už spomínaných priesmykov, avšak nemecký generál pri MNO Schlieper neodporúčal použiť slovenské jednotky v boji. Vysvetľoval to ich nespoľahlivosťou a hroziacim prielomom ruských jednotiek. Slovenské jednotky naopak odporúčal využiť na vybudovanie postavení a na zabezpečovacie úlohy v tylovom priestore.[28] Slovenská vláda na svojom zasadnutí, dňa 1. augusta 1944, vyhlásila územie Šarišsko-Zemplínskej župy a územie okresov Stará Ľubovňa, Spišská Stará Ves a Kežmarok za vojenské pole a operačné územie.[29] Následne vláda odsúhlasila začlenenie slovenských vojsk na východe krajiny pod nemecké velenie. Nemecký štáb Hlavného veliteľstva brannej moci vyhlásil 14. augusta 1944 územie východne od západnej hranice okresov Gelnica, Spišská Nová Ves a Poprad za slovenské vojnové územie a operačný priestor pozemnej armády s obmedzeniami, ktoré vyplývajú zo suverenity Slovenského štátu. Toto územie tak bolo vyčlenené z veliteľskej oblasti Nemeckého generála pri slovenskom MNO a vstúpilo pod velenie generálneho štábu pozemnej armády.[30] 

Rozkaz o podriadení slovenských jednotiek[31], vydal 3. augusta hlavný veliteľ skupiny armád Severná Ukrajina genplk. J. Harpe.[32] Úlohou slovenskej armády bolo zabezpečenie Slovenského územia na hraničných postaveniach čím mali pomôcť k stabilizovaniu nemeckého frontu v Generálnom gubernáte proti Sovietskemu zväzu. Ťažisko obranných postavení bolo treba umiestniť v Lupkovskom a Duklianskom priesmyku. Základom obranných postavení mali byť guľometné stanovišťa a pozorovateľne, aby sa tak dal ovládať priestor guľometnou paľbou a bolo možné neustále vykonávať nepretržité pozorovania, pre potreby delostrelectva a ťažkých zbraní. Preto bolo treba budovať aj zátarasy, mínové polia a postavenia pre protitankové kanóny. Tieto postavenia mali byť následne spájané spojovacími zákopmi, na ktoré  mala nadväzovať výstavba krytov pre posádku. Rovnako bolo treba budovať protitankové zátarasy a priekopy, ktoré mali za úlohu, donútiť protivníka na veľkú obchádzku v nepriechodnom teréne. Vo výstavbe malo napomáhať aj civilné obyvateľstvo, ideálne v pomere 20 civilných pracovníkov na jedného vojaka. Každý kontakt s nepriateľom, vrátane boja s partizánmi, bolo treba ihneď hlásiť. Hlásenia bolo treba predkladať prostredníctvom Nemeckých styčných veliteľstiev[33], ktoré boli vytvorené pri slovenských jednotkách.[34] Spočiatku plánovalo veliteľstvo skupiny armád na územie obsadené slovenskou armádou vyslať na podporu aj nemecké jednotky. Neskôr však zistilo, že pri vtedajšej situácii nebolo možné na daný úsek presunúť žiadnu nemeckú jednotku, okrem požadovaných 2 uzatváracích rôt protitankových kanónov.[35]

Už po pár dňoch  zmenilo velenie skupiny armád pomery podriadenosti, aby tak zvýšilo efektívnosť velenia zborovej jednotky.[36] Preto bola slovenská armáda na východe Slovenska 10. augusta 1944 podriadená armádnej skupine „Raus“[37] (Armeegruppe Raus).[38] Úloha slovenských vojsk zostala nezmenená.[39] Ako veľký problém pre armádnu skupinu sa začínalo ukazovať pôsobenie partizánskych skupín na východe Slovenska, ktoré tak narúšali transport surovín dôležitých pre budovanie obranných postavení a nemecký vojenský priemysel.[40] Partizánske hnutie naberalo na sile aj príchodom organizovaných sovietskych partizánskych jednotiek z Poľska na východné Slovensko.[41] Dňa 6. augusta 1944 partizáni z partizánskej skupiny Čapajev (1. automatná partizánska skupina Čapajev) prepadli pri obci Šťavník[42] nemeckú nákladnú autokolónu a zničili jedno osobné a desať nákladných áut, ktoré prevážali muníciu, míny , plameňomety a iný vojenský materiál, určený na budovanie opevňovacích prác v Duklianskom priesmyku.[43] Následne 10. augusta 1944 bol zničený železničný most pri Kostoľanoch, neďaleko Košíc.[44] Na 12 dní tak bola prerušená jedna z najdôležitejších železničných tratí. Veliteľstvo skupiny armád Severná Ukrajina obvinilo z nezodpovedného zabezpečenia slovenskú armádu a požadovalo rýchle zabezpečenie ostatných železničných tratí. Slovenská vláda túto situáciu plánovala využiť a pod zámienkou zvýšenia zabezpečenia železníc a mostov pred partizánmi, sa snažila presvedčiť nemeckú stranu o potrebe stiahnutia dvoch technických divízii z Talianska a Rumunska.[45] Rovnako boli v druhej polovici augusta 1944 vytvorené štyri vojenské pohotovostné oddiely, ktoré mali slúžiť na boj proti partizánom.[46] Avšak 17. augusta 1944, veliteľstvo skupiny armád zmenilo svoje rozhodnutie a nariadilo armádnej skupine „Raus“ aby zabezpečenie železničných tratí vykonávali nemecký vojaci, pretože slovenskej armáde nemohli dôverovať.[47] Nasledujúci deň, 18. augusta prevzal velenie armádnej skupiny Generaloberst Gotthard Heinrici[48]. Preto bola celá armádna skupina premenovaná na armádnu skupinu „Heinrici“ (Armeegruppe Heinrici).

Zo strachu pred nezabezpečeným tylom nemeckých jednotiek v operačnom priestore východného Slovenska, vytvorilo hlavné veliteľstvo skupiny armád Severná Ukrajina 21. augusta 1944 nový orgán, ktorým bol „Nemecký veliteľ pre obranu Beskýd“. Na toto novovytvorené miesto bol dosadený Generalmajor Josef von Rintelen.[49] Medzi jeho úlohy spadalo zabezpečiť a uzavrieť Beskydy pred útokmi partizánskych skupín, dohliadať nad budovaním obranných postavení a cvičiť slovenskú pechotu v boji s tankami zblízka.[50] Pre tieto potreby mu hlavné veliteľstvo skupiny armád pridelilo dve protitankové a tri ženijné roty. Následne mu bola 29. augusta podriadená aj zdecimovaná 357. pešia divízia[51], ktorá bola stiahnutá z frontu a doplňovala sa.[52] V rovnakých dňoch sa na územie východného Slovenska presunul aj veliteľ skupiny tylového armádneho priestoru (Kommandant rückwärtiges Armeegebiet 531 – Korück 531) 1. tankovej armády Generalmajor Ernst von Bauer, ktorému podliehalo šesť zabezpečovacích práporov.[53] Postupne tak časti územia východného Slovenska začínali obsadzovať silnejšie nemecké jednotky, ktoré mali skúsenosti s frontovými bojmi a kvalitou sa tak nedali porovnávať s výcvikovými alebo strážnymi jednotkami, ktoré boli dovtedy umiestnené na území Slovenska.  

Veľké znepokojenie v nemeckej armáde spôsobil politický prevrat v Bukurešti, kde bol 23. augusta 1944 zvrhnutý rumunský diktátor Antonescu. Rumunsko tak vypovedalo spojenecké zmluvy s Nemeckom a zaradilo sa na stranu Spojencov. Nemecké velenie sa začalo obávať potenciálnej straty ďalších nemeckých spojencov. Preto odoslalo už 24. augusta 1944 pokyny pre armádnu skupinu „Heinrici“, ktorej súčasťou bola aj maďarská 1. kráľovská armáda. Obávalo sa, že by maďarské vojská prestali čiastočne alebo úplne brániť jednotlivé úseky frontu.[54] Veliteľský štáb armádnej skupiny bol informovaný o možnosti vypuknutia štátneho prevratu v Budapešti toho istého dňa o 24:00.[55] Úlohou armádnej skupiny preto bolo, pozorovať maďarskú 1. kráľovskú armádu (1. Magyar királyi honvédhadsereg) a v prípade problémov, bolo treba zaistiť jej hlavného veliteľa, ktorým bol od 1. augusta 1944 generálplukovník Béla Miklós.[56] V prípade, že by maďarské vojská prestali brániť front, mali tieto medzery vyplniť nemecké jednotky. O 22:30 boli pokyny ešte doplnené. Keďže sa nemecká strana obávala rovnakého prevratu aj na Slovensku, platili tieto pokyny s obdobnými opatreniami aj voči slovenskej armáde. Ďalšou úlohou armádnej skupiny bolo dosadiť do velenia maďarskej 1. kráľovskej armády vhodného maďarského generála a zabezpečiť ochranu nemeckých tylových jednotiek na území Maďarska. Opatrenia mali mať mimoriadne utajenie a ich vykonávanie sa malo uskutočňovať iba na heslo.[57]

Medzi jednotky armádnej skupiny „Heinrici“, ktoré operovali na území Slovenska na konci augusta 1944, patrili jednotky 1. tankovej armády.[58] Tá pozostávala z XXIV. tankového zboru[59] a XI. armádneho zboru[60]. Oba vojenské útvary sa rovnako začali pripravovať na nespoľahlivosť slovenskej armády a začali uskutočňovať patričné opatrenia. Veliteľstvo armádnej skupiny „Heinrici“ poverilo 24. augusta 1944 XXIV. tankový zbor, aby zostavil predsunuté oddiely, ktoré mali tvoriť časti 68., 96. a 208. pešej divízie. Oddiely mali slúžiť pre prípadnú operáciu v tyle armádnej skupiny a mali byť pripravené na heslo „Schwarzwald“[61]. Podobné pokyny od hlavného veliteľstva dostal aj XI. armádny zbor, ktorý mal za úlohu zostaviť predsunuté oddiely, ktoré mali byť pripravené na heslo „Waldfrieden“[62]. Vytvorené mali byť zo skúsených jednotiek 75. a 254. pešej divízie. Z bezpečnostných dôvodov bola ešte večer 28. augusta 1944 zalarmovaná 108. pešia divízia v priestore Košíc a bojová skupina 178. divízie v Tešínsku.[63]

Operácia na odzbrojenie dvoch východoslovenských divízii dostala názov „Kartoffelernte“. Predbežne sa počítalo s dvoma variantmi ako operácia prebehne. Prvou bolo odzbrojenie slovenských jednotiek bez ich následného internovania (Kartoffelernte ohne Prämie) a druhou malo byť odzbrojenie slovenských jednotiek aj s ich následným internovaním (Kartoffelernte mit Prämie). Operácia mala prebehnúť naraz na celom území Slovenska. Na operačnom území východného Slovenska spadala akcia pod velenie skupiny armád Severná Ukrajina. Na západnom a strednom Slovensku zodpovedal za jej správny priebeh Nemecký generál pri MNO, ktorý bol podriadený veleniu skupiny armád Severná Ukrajina.

Jasne tak možno vidieť, že veliteľstvo armádnej skupiny „Heinrici“, aj napriek predpokladanému sovietskemu útoku do priestoru dotyku XI. armádneho zboru a XXIV. tankového zboru, nechcelo podceniť situáciu v Maďarsku alebo na východnom Slovensku. Snažilo sa pripraviť, pre potreby rýchleho zásahu v tyle armádnej skupiny, improvizované oddiely, ktoré by rýchlym zásahom znemožnili ohrozenie zásobovania. Slovenská armáda sa tak postupne stávala pre nemecké velenie skôr príťažou, ako bojujúcim spojencom. Príchodom silnejších nemeckých jednotiek na územie východného Slovenska sa naopak, zhoršili vyhliadky povstaleckého velenia v Banskej Bystrici na plánované ozbrojené povstanie. Situácia na východnom Slovensku tak nútila povstalecké velenie zrýchliť plánované prípravy, ktoré sa neskôr podpísali na jeho potlačení.    

 autor: Mgr.Vladimír Krajčovič

 

[1] LACKO, Martin: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava:  Slovart. 2008.  s. 34

[2] Správa o rozhovore s predsedom vlády dr. V. Tukom o stavebnej brigáde v Taliansku a o rozhodnutí Najvyššej rady obrany štátu opevniť slovenské Karpaty.  In:      PREČAN, Vilém: Slovenské národné povstanie. Nemci a Slovensko 1944 – Dokumenty. Epocha, 1971. s. 51.

[3] ŠTEFANSKÝ, Václav: Miesto a úloha Východoslovenskej armády v rámci plánu na celonárodné povstanie. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 7.

[4] Listy nemeckého vyslanca Ludina o príčinách zlyhania slovenských jednotiek na východnom fronte. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.  56.

[5] ŠIMUNIČ, Pavel: Východoslovenská armáda a Nemci. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 41.

[6] Pravidelná polročná správa o činnosti za obdobie od 1. okt. 1943 od 31. marca 1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 79.

[7] Pravidelná polročná správa o činnosti za obdobie od 1. okt. 1943 od 31. marca 1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 78.

[8] Vojtech Tuka zastával post ministra zahraničných vecí od júla 1940 a vo funkcii vystriedal Ferdinanda Ďurčanského.

[9] OKW zároveň plnilo aj funkciu ministerstva obrany. Na jeho čele stál samotný Adolf Hitler. KLUBERT, Tomáš: Strategická situácia Nemecka v lete 1944. In: ČAPLOVIČ, M. – STANOVÁ, M. (eds.): Karpatsko-duklianska operácia – plány, realita, výsledky (1944-2004), Bratislava: VHU, 2005. s. 42.

[10] PAŽÚR, Štefan: Budovanie obrany na severovýchodnom Slovensku (máj - august 1944). In: ČAPLOVIČ, M. – STANOVÁ, M. (eds.): Karpatsko-duklianska operácia – plány, realita, výsledky (1944-2004), Bratislava: VHU, 2005. s. 137.

[11] ŠIMUNIČ, Pavel: Východoslovenská armáda a Nemci. s. 43-44.

[12] RAŠLA, Anton: Tiso a povstanie. Dokumenty. Bratislava: Nakladateľstvo Pravda, 1947.  s. 8.

[13] PAŽÚR, Štefan: Budovanie obrany..., s. 139-140.; ŠTEFANSKÝ, Václav: Miesto a úloha Východoslovenskej... s. 8.

[14] HUSÁK, Gustáv: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, 1964.  s. 195.

[15] MIČIANIK, Pavel: Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu IV. (1941-1944). Banská Bystrica: Dali-BB, 2012. s. 186. 

[16] Zápisnica o rokovaní Keitel-Čatloš v hlavnom stane  A. Hitlera 12. mája 1944. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.  95.

[17] BYSTRICKÝ, Jozef: 1. pešia divízia po bojoch pri Kachovke, jej reorganizácia a odzbrojenie 1. technickej divízie. In: Vojenská história, 2004, roč. 8, č.4, s. 71.

[18] Správa o ďalšom rokovaní v záležitosti rozporov Čatloš-Keitel, resp. Čatloš-Schlieper. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 98.

[19] Správa o ďalšom rokovaní v záležitosti rozporov Čatloš-Keitel, resp. Čatloš-Schlieper. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 99.

[20] Správa o ďalšom rokovaní v záležitosti rozporov medzi Nemeckým generálom pri slovenskom MNO genpor. F.Schlieperom a ministrom gen. F. Čatlošom. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 100.

[21] Správa o výsledkoch bratislavských rokovaní náčelníka oddelenia Zahraničie v Hlavnom veliteľstve brannej moci admirála L. Bürcknera v Čatlošovej a Schlieperovej veci. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 102.

[22] Telegram určený na zaslanie nemeckému vyslancovi v Bratislave H. E. Ludinovi. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 105.

[23] NIŽŇANSKÝ, Eduard et al.: Slovensko-nemecké vzťahy 1941-1945 v dokumentoch II. Od vojny proti ZSSR po zánik Slovenskej republiky v roku 1945. Prešov: Universum, 2011. s. 659-660.

[24] Správa o menovaní a okamžitom nástupe gen. dr. A. von Hubického do funkcie Nemeckého generála pri slovenskom MNO a náčelníka nemeckej vojenskej misie na Slovensku. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 128.

[25] Jednalo sa o vonkajší obvod pevnôstok uzatvárajúcich priesmyky severovýchodných Karpát. Nejednalo sa o súvislú obrannú líniu ale iba zo ženijne zosilnených oporných bodov, zátarasov dolín, zo ženijných zátarasov a ich kryjúcich betónových, drevených a zemných pevnôstok a zo systému priečnych postavení. Chránili cesty vedúce do Beskýd a Máramarošských vrchov pred vstupmi do dolín. Najsevernejším postavením Hunyadiho postavení bola Turka. CSÉFALVAY, František: Maďarské vyššie jednotky v obrane Karpát na jeseň 1944. In: ČAPLOVIČ, M. – STANOVÁ, M. (eds.): Karpatsko-duklianska operácia – plány, realita, výsledky (1944-2004). Bratislava: VHU, 2005. s. 226.

[26] SULAČEK, Jozef: Vzťahy medzi armádnym veliteľstvom a štátnou civilnou správou na východnom Slovensku v lete 1944. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 57-58.

[27] RAŠLA, Anton: Tiso a povstanie. s. 14.

[28] Ďalekopisný príkaz požiadať Slovenské MNO o podriadenie slovenských jednotiek v karpatskom priestore skupine armád Severná Ukrajina. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 122-124.

[29] RAŠLA, Anton: Tiso a povstanie. s. 16.

[30] Nariadenie o rozčlenení veliteľskej právomoci na Slovensku. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 144.

[31] Jednalo sa o armádny štáb generála Malára, 1. a 2. pešiu divíziu a zborové jednotky.

[32] BAKA, Igor: Nasadenie civilného obyvateľstva na opevňovacie práce Slovenska v rokoch 1944 – 1945. In: Vojenská história, 2007, roč. 11, č. 1, s. 72.

[33] Do 20. augusta 1944 malo byť vyslané Nemecké styčné veliteľstvo (DVK) č. 40 k armádnemu štábu gen. Malára, DVK 190 k 1. a DVK 191 k 2. pešej divízii. 

[34] Rozkaz o podriadení slovenskej armády skupine armád Severná Ukrajina a rámcové úlohy pre jej umiestnenie a činnosť. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.129-130

[35] Rozkaz o podriadení slovenskej armády, umiestnenej v priestore severovýchodného Slovenska, armádnej skupine Raus a o jej rámcových úlohách. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 132.; BAKA, Igor: Nasadenie civilného obyvateľstva..., s. 72–73.

[36] SCHÖNHERR, Klaus.: Prípravy skupiny armád Severná Ukrajina na odzbrojenie slovenskej armády v operačnom priestore východného Slovenska v auguste 1944. In: Vojenská história, 2002, roč.6, č.2, s. 96.

[37] Armádna skupina vznikla premenovaním 1. tankovej armády 26. júla 1944, kedy jej bola podriadená 1. kráľovská maďarská armáda. Jej veliteľom bol generál tankového vojska Erhard Raus. Axishistory [online]. [citované 25.4.2016]. Dostupné na internete: ˂http://www.axishistory.com/books/148-germany-heer/heer-armeen/2683-armeegruppe-raus˃

[38] NIŽŇANSKÝ, Eduard et al.: Slovensko-nemecké vzťahy..., s. 637.

[39] Rozkaz o podriadení slovenskej armády, umiestnenej v priestore severovýchodného Slovenska, armádnej skupine Raus a o jej rámcových úlohách. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.132.

[40] Na území východného Slovenska sa v tej dobe ťažilo drevo potrebné pre výrobu stíhačiek, drevené uhlie na výrobu generátorov, mangánová ruda a azbest, v bani v Dobšinej, potrebný pri výrobe ponoriek.  NIŽŇANSKÝ, Eduard et al.: Slovensko-nemecké vzťahy..., s. 675-678.

[41] CHMELÁROVÁ, Mária: Protifašistický odboj na východnom Slovensku do konca augusta 1944. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 26.

[42] Dnes Šarišský Štiavnik.

[43] PAŽÚROVÁ, Helena: Slovenský partizánsky zväzok Čapajev. Banská Bystrica: Múzeum SNP v Banskej Bystrici, 2014. s. 75.

[44] PAŽÚROVÁ, Helena: Ľudovít Kukorelli. Životný príbeh vojaka a partizána. Banská Bystrica: Múzeum SNP v Banskej Bystrici, 2015. s. 64.

[45] Nemecká strana nakoniec povolila stiahnutie 1. technickej divízie z Rumunska až 26. augusta 1944. Stiahnutie 2. technickej divízie z Talianska však nepovolila, pretože s ňou rátala pri výstavbe tylových pozícii. Stanovisko k slovenskej verbálnej nóte týkajúcej sa stiahnutia slovenskej technickej divízie z Talianska a z Rumunska na Slovensko a obrany severovýchodných hraníc. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s.165.

[46] Umiestnené boli v Hanušovciach, Nižnom Šebeši, Michalovciach, Stropkove a tankové roty vo Svidníku. KORČEK, Ján: Represívne opatrenia ľudáckeho režimu proti odboju na východnom Slovensku do konca augusta 1944. In: PAŽÚR, Štefan (ed.): Východoslovenská armáda a odboj. Banská Bystrica: DATEI, 1992, s. 36.

[47] Ďalekopisný príkaz o zaisťovaní bezpečnosti železničnej premávky na Slovensku vedľa slovenských síl aj nemeckými sliami. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 145.

[48] Axishistory [online]. [citované 25.4.2016]. Dostupné na internete: ˂http://www.axishistory.com/axis-nations/148-germany-heer/heer-armeen/2674-armeegruppe-heinrici˃

[49] Bol priamo podriadený armádnej skupine Heinrici a dostal právomoci divízneho veliteľa. Veliteľské stanovisko si zriadil v Medzilaborciach.

[50] SCHÖNHERR, Klaus.: Prípravy skupiny armád..., s. 100.

[51] Divízia utrpela na začiatku augusta 1944 ťažké straty a následne bola stiahnutá z frontu aby doplnila stavy. Najprv bola divízia doplnená v meste Neuhammer mužstvom z tieňovej divízie „Breslau“ (Schatten Division Breslau). Do jej radov sa však dostali aj jednotky z Luftwaffe (vojenské letectvo) a Kriegsmarine (vojenské námorníctvo), ďalej rekonvalescenti z rôznych ďalších jednotiek a príslušníci granátnickeho záložného práporu 164 (Grenadier-Ersatz-Batalion164), ktorí boli umiestnení v meste Tarnowitz. Po doplnení tak 357. pešiu divíziu tvorili tri pluky (Grenadier Regiment 944, 945 a 946), divízny strelecký prápor 357 (Divisions-Füsilier-Bataillon 357), delostrelecký pluk 357 (Artillerie-Regiment 357),  ženíjny prápor 357 (Pionier-Bataillon 357),  oddiel protitankových stíhačov 357 (Panzerjäger-Abteilung 357),  spravodajský oddiel 357 (Nachrichten-Abteilung 357) a poľný záložný prápor 357 (Feldersatz-Bataillon 357). JORDAN, Franz: April 1945. Die Kämpfe im nordöstlichen Niederösterreich. Band 19. Salzburg: Österreichischer Milizverlag, 2003. s. 422;  Feldgrau [online]. [citované 25.4.2016]. Dostupné na internete: ˂http://www.feldgrau.com/InfDiv.php?ID=246˃; http://www.lexikon-der-wehrmacht.de/Gliederungen/Infanterie divisionen/357ID.htm˃

[52] SCHÖNHERR, Klaus.: Prípravy skupiny armád..., s. 97.

[53] Hlavný stan si rozložil v Michalovciach a podriadených mu bolo 6 strážnych práporov. PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda. Horúce leto 1944 na východnom Slovensku. Banská Bystrica: Múzeum SNP v Banskej Bystrici, 2012. s. 283.

[54] MIČEV, Stanislav (ed.): Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica: Dali-BB, 2009. s.87

[55] Ďalekopisný predbežný príkaz ako postupovať v prípade, že by v dôsledku pokusu o štátny prevrat v Maďarsku alebo z iných dôvodov 1. kráľovská maďarská armáda prestala brániť svoj úsek frontu na Karpatoch. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 158.

[56] CSÉFALVAY, František: Maďarské vyššie jednotky..., s. 233.

[57] Doplňujúci ďalekopisný príkaz o opatreniach v prípade pokusu o štátny prevrat v Maďarsku a vypovedaní poslušnosti hlavného veliteľa 1. Kráľovskej maďarskej armády. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 159.

[58] CSÉFALVAY, František: Karpatsko-duklianska operácia a SNP. In: ČAPLOVIČ, M. – STANOVÁ, M. (eds.): Karpatsko-duklianska operácia – plány, realita, výsledky (1944-2004). Bratislava: VHU, 2005. s. 161.

[59] XXIV. tankový zbor bol rozmiestnený od ľavej hranice úseku armádnej skupiny Heinrici (západne od Krosna), zhruba na sever od slovenských hraníc v úseku Bardejov – Medzilaborce. Veliteľské stanovište mal zriadené v meste Dukla (veliteľ general tankových vojsk Walther Nehring).HH

[60] XI. armádny zbor bol rozmiestnený na východ a juhovýchod  odtiaľ, až po mesto Turka (dnes Ukrajina). Veliteľský stan mal umiestnený v dedine Łomna (veliteľ Generalleutnant Rudolf Bünau). PAŽÚROVÁ, Helena: Východoslovenská armáda..., s. 283.; Záznamy o vojnových denníkoch, rozkazy a hlásenia týkajúce sa prípravy a prevedenia akcie odzbrojenia slovenskej armády na východnom Slovensku a bojovej situácie v oblasti severovýchodných slovenských hraníc. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 494.

[61] Oddiel mal podľa plánov pozostávať z 1 práporu granátnikov, ktorí mali byť prepravení nákladnými autami, 1 výpomocne motorizovanej batérie, 1 čaty ženistov, 1 roty ťažkých protitankových kanónov a 1 čaty protilietadlového delostrelectva. In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 498.

[62] Oddiel mal slúžiť na zabezpečovacie úlohy. Pozostával z 1 streleckej roty, 1 roty protileteckého delostrelectva a 1 čaty protitankových kanónov.  In: PREČAN, Vilém: SNP. Nemci a Slovensko. s. 496.

[63] VENOHR, Wolfgang: Aufstand in der Tatra. Der Kampf um die Slowakei 1939-44. Königstein: Athenäum, 1979. s. 173.


 

 
 
 

spať na WW2 - fakty