Unternehmen Südwind 1945 1.časť - udalosti pred operáciou |
|
Od jesene 1944 bol východný front rozdelený ťažko priechodným karpatským pohorím na severný a južný smer útoku. V smere severného útoku úspešne postupovali sovietske vojská od Varšavy, cez východné Prusko, v smere na Berlín. V južnom smere sa podarilo sovietskym jednotkám rýchlo postúpiť cez rovinaté maďarské územie až k Budapešti. Front v tejto oblasti prechádzal od priestoru východne od Košíc, ďalej v smere na juhozápad, cez okolie Miškovca a Jágru, až k hlavnému mestu Maďarska. Ťažisko útoku niesol sovietsky 2. a 3. ukrajinský front v smere na Budapešť a Viedeň. Hornaté oblasti na území severného Maďarska a na Slovensku predstavovali pre nemeckých stratégov vhodnejší terén na defenzívu. Samotné karpatské pohorie ťahajúce sa severovýchodným smerom od Bratislavy až po Prešov a Košice znemožňoval hladký a bezproblémový postup sovietskeho 4. ukrajinského frontu. Práve z tohto dôvodu predstavovalo územie Slovenska významnú prekážku v rámci celej frontovej línie východného frontu. Toto územie Nemci bránili zväčša s menším počtom jednotiek, čo im umožňovalo nasadiť hlavné sily na ohrozených úsekoch v Poľsku alebo v Maďarsku. Začiatkom decembra 1944 postúpili Sovieti v Maďarsku takmer až k rieke Dunaj a plánovali obkľúčiť maďarské hlavné mesto útokom z juhu a zo severu. Jednotky sovietskeho 2. ukrajinského frontu spustili 5. decembra útok do oblasti severovýchodne od maďarského hlavného mesta. Jednotkám sovietskej 7. gardovej armády sa pomerne rýchlo podarilo postúpiť z mesta Hatvan ďalej, v smere na sever a severozápad. Sovietske útočné plány zatiaľ nepočítali s priamym útokom na západný breh Dunaja, v oblasti medzi Ostrihomom a Budapešťou. V tomto priestore sa nachádzali hlavné nemecké sily skupiny armád Juh (Heeresgruppe Süd), určené pre obranu Budapešti, ktoré by kládli značný odpor. Sovietske velenie sa rozhodlo zaútočiť cez rieku Ipeľ, následne preraziť nemeckú obranu a postupovať ďalej na severozápad cez rieku Hron v smere na Bratislavu. Naopak snahou nemeckého velenia bolo zachytiť svoju obranu už na rieke Ipeľ. Tu vybudovali obrannú líniu pod názvom Margarethen Stellung. Oblasť juhozápadného Slovenska (v tom období súčasť Maďarska) sa práve vďaka bojom o Budapešť, v nasledujúcich mesiacoch, stala významnou súčasťou frontových bojov na východnom fronte. Sovietom sa však podarilo pomerne rýchlo preraziť nemeckú obranu v mieste dotyku 6. a 8. armády, ktoré sa nachádzalo v oblasť Šiah, pretože nemecké velenie tu nasadilo iba improvizované nemecko-maďarské jednotky. Výsledkom bolo, že 14. decembra 1944 obsadili jednotky 6. gardovej tankovej armády genplk. A. G. Kravčenka Šahy a prenikli do nemeckej obrany, ktorá sa v okolí Šiah zrútila. Následne už 20. decembra 1944 sa podarilo sovietskym jednotkám postúpiť až k Leviciam, pričom dosiahli dolný tok rieky Hron. Táto rieka predstavovala pre vojenských plánovačov ako aj pre logistiku pri zásobovaní prirodzenú bariéru pri presunoch vojsk oboch bojujúcich strán v smere východ-západ. Sovietski stratégovia ju plánovali využiť na vytvorenie predmostia na západnom brehu Hrona. Toto predmostie plánovali využiť pre následný rýchly postup v smere na Bratislavu. Nemecké velenie si v tejto súvislosti plne uvedomovalo, že musí zamedziť prechodu sovietskych jednotiek na západný breh Hrona. Avšak nevzdalo sa ani myšlienky znovu obsadiť Šahy a obnoviť svoju obranu na Ipli (Margarethen Stellung). V priebehu 26.decembra 1944 dobyli vojská 3. ukrajinského frontu, útokom z juhu, mesto Ostrihom (maďarsky Esztergom), pričom sa im tak podarilo definitívne obkľúčiť Budapešť a obsadili južný breh Dunaja až po maďarskú dedinu Süttő. Katastrofálna situácia v posledných decembrových dňoch, v oblasti medzi riekami Ipeľ a Hron, prinútila nemecké jednotky k následnému ústupu na západný breh Hrona, kde vybudovali novú obrannú líniu. Do konca roka tak obsadili jednotky 7. gardovej (genplk. M. S. Šumilov) a 6. gardovej tankovej armády celý priestor na východnom brehu dolného toku rieky Hron. Taktickým úspechom sovietov bolo spojenie vojsk 2. ukrajinského frontu s 3. ukrajinským frontom pri Ostrihome, čím definitívne obkľúčili Budapešť. Následne však stále pokračovali v ďalších útokoch v smere na severozápad, aby tak zabránili nemeckým pokusom o prelomenie obkľúčenia maďarského hlavného mesta. Koncom decembra 1944 už v Budapešti prebiehali, na jeho predmestiach ale aj v samotnom meste, ťažké boje. Plánované nemecké pokusy o prelomenie obkľúčenia Budapešti (operácie Konrad I, II a III) sťažila skutočnosť, že nástupný priestor pre jednotky, ktoré sa mali prebiť až k Budapešti, musel byť presunutý od Štúrova ku Komárnu, čo značne predĺžilo trasu, ktorou sa museli následne prebojovať až k hlavnému mestu. Sovietskou odpoveďou, na zamedzenie nemeckých snáh o prelomenie obkľúčenia Budapešti, bola tzv. trojkráľová ofenzíva, keď 6.januára 1945 vojská 2. ukrajinského frontu protiútokom zastavili postup IV. tankového zboru SS (IV. SS Panzerkorps), ktorý postupoval od Komárna na Budapešť. Boje v oblasti Komárna pokračovali až do 22.januára 1945 poslednou tankovou bitkou o toto mesto. Koncom januára 1945 došlo k relatívnemu stabilizovaniu frontovej línie na tomto bojovom úseku. Následkom sovietskeho postupu vzniklo na západnej strane rieky Hron predmostie, pre ktoré sa vžilo pomenovanie „hronské“ (nemecky Granbrückenkopf). Toto územie sa dá vyznačiť líniou, ktorá prebiehala obcami Kravany nad Dunajom, Bátorove Kosihy, Strekov, Svodín, Veľké Ludince, Bruty a južne od Čaty sa línia hronského predmostia spájala s frontovou líniou 7. gardovej armády. Tento stav vydržal až do polovice februára 1945.
Autori:
Ing.Peter Panzer Velčický a
Mgr.Vladimír Krajčovič |
|
|
|