|
28.
augusta 1944 boli na dvore martinských kasární postrieľaní nemeckí
vojaci tzv. „misie generála Otta“. Práve táto skutočnosť bola dlhú
dobu považovaná za hlavnú príčinu príchodu nemeckých okupačných
vojsk na Slovensko a tým pádom aj skoré, resp. živelné vypuknutie
Slovenského národného povstania. Niekoľko desaťročí boli udalosti v
Martine skresľované z rôznych politických dôvodov. V roku 1996 vyšla
kniha Jozefa Považského „Koniec legendy o misii generála Paula von
Otta“, ktorá prináša objektívny opis incidentu na základe výpovede
očitých svedkov a archívnych dokumentov.
V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že tzv. „misia generála Otta“
vôbec nebola misiou, ale obyčajnou vojenskou skupinou vracajúcou sa
z Rumunska do Nemecka cez naše územie. Túto navyše neviedol generál,
ale podplukovník Walter E. A. Otto. Aj keď so skupinou cestovali dve
ženy, dve deti (dievčatá vo veku 8 – 14 rokov) a dvaja muži v
civile, vrátane dvoch lekárov a veterinára, nešlo o nemeckých
diplomatov, ako sa svojho času uvádzalo. Autor spomínanej knihy
porovnal zoznamy mien nemeckej diplomatickej misie v Rumunsku s
menným zoznamom postrieľaných Nemcov a nenašiel nijaké zhodné osoby.
To teda vyvracia verziu o tzv. „misii“. Vojenská skupina v počte 24
ľudí bola tvorená vojakmi Wehrmachtu a príslušníkmi SS. Bola riadne
ozbrojená; pištoľami, samopalmi, granátmi a ľahkými guľometmi.
Ottova skupina nemala veľký význam ani pre Nemcov a ani pre prípravy
SNP. Napriek tomu velenie partizánskych skupín v okolí Turca
nadobudlo opačný pocit.
podplukovník Walter E. A. Otto
27. augusta 1944 prechádzala spomínaná vojenská skupina
medzinárodným rýchlikom R-17 Bukurešť-Berlín cez stredné Slovensko.
V tom čase územie slovenského štátu patrilo - z pohľadu nacistických
vojsk – k nebezpečným krajinám. Medzi obyvateľstvom prevládali
antifašistické nálady, početné partizánske skupiny podnikali
množstvo záškodníckych akcií namierených proti Nemcom a ich
sympatizantom. Prípravy celonárodného ozbrojeného povstania boli v
plnom prúde a bola do nich zapojená aj armáda. Pre úspech povstania
sa však táto skutočnosť musela tajiť až do poslednej chvíle.
Nepriaznivé podmienky pre pobyt si uvedomoval aj pplk. Otto, ktorý
nemal ani najmenší záujem zdržovať sa na našom území. Správa o
údajnom poškodení trate, pre ktoré sa musí vlak na deň-dva zastaviť,
ho preto znepokojila. Skutočným dôvodom zastavenia vlaku bolo
zaistenie jeho skupiny – to však Otto nevedel. Keď rýchlik vyfúkol
na martinskej železničnej stanici, okamžite žiadal spojenie s
nemeckým veľvyslanectvom v Bratislave. To sa mu nepodarilo, zásluhou
dohovoru medzi železničiarmi a spojárkou. Boli to práve železničiari
zapojení v odboji, ktorí sa postarali o zastavenie vlaku. O svojom
čine poslali správu 1. Čs. partizánskej brigáde M. R. Štefánika do
Sklabine. Hneď nato dorazila na stanicu partizánska skupina v
preoblečení pod vedením npor. ČA Nikolaja A. Surkova s cieľom
odzbrojiť a zaistiť Nemcov. Surkov v železničiarskej uniforme bol
dokonca prítomný v miestnosti, z ktorej sa Otto márne snažil spojiť
s veľvyslanectvom.
Martinská vojenská posádka sa k celej záležitosti dostala
prostredníctvom jej veliteľa pplk. Emila Perka, s ktorým sa spojil
nemecký podplukovník potom, ako „zlyhalo“ spojenie s Bratislavou.
Otto sa obrátil na Perka ako na spojenca; oboznámil ho so zdržaním
vlaku, žiadal ochranu jeho skupiny slovenskou armádou a ubytovanie
na noc v kasárňach. Nemec nemal ani len tušenie, že práve telefonuje
s veliteľom povstaleckej armády pre oblasť Turca. Perko prisľúbil
pplk. gšt. Jánovi Golianovi (veliteľovi pripravovaného povstania),
že vojenská posádka v Turci sa bude správať tak, aby nedala dôvod
Nemcom na vojenskú okupáciu krajiny, aby sa mohlo povstanie
organizovať podľa výhodnejšieho „plánu A“ – s postupom ČA. Preto
najskôr Ottovu žiadosť o ubytovanie odmietol. Nechcel zbytočne
provokovať svojich vojakov a partizánov. Na záver telefonátu ho však
niektorí zo železničiarov informoval o príchode partizánskej
skupiny, ktorá sa chystala Nemcov odzbrojiť a zajať. Zajatie
nemeckých vojakov by bol dostatočný dôvod na okupáciu krajiny. V tom
prípade by sa muselo povstanie organizovať podľa nevýhodného „plánu
B“ – bez ohľadu na stav pripravenosti začať ozbrojený odpor a
zabrániť Nemcom obsadiť Slovensko až do príchodu Červenej armády.
Rovnaký prísľub neprovokovania dal Golianovi aj npor. ČA Peter A.
Veličko – veliteľ 1. Čs. partizánskej brigády M. R. Štefánika. V ten
osudný deň mu však akosi neslúžila pamäť. Pplk. Perko preto okamžite
poslal na stanicu npor. Práporu útočnej vozby Cyrila Kuchtu, ktorý
mal s partizánmi dobré vzťahy - jeho úlohou bolo zabrániť
odzbrojeniu Nemcov na vlakovej stanici a pokiaľ by to bolo možné,
vypraviť vlak aj s Ottovou skupinou naspäť do Nemecka. Voči druhej
alternatíve však mal Kuchta výhrady. Možno aj preto nebola nakoniec
realizovaná.
Peter A. Veličko
Kuchtovi sa však podarilo presvedčiť Surkova, aby neodzbrojovali
Nemcov vo vlaku, ktorý bol plný civilistov. Tzv. „krvavý Cyril” teda
predišiel obrovským stratám na životoch. Nie len partizánov,
vojakov, ale hlavne civilov, ktorí sa v tom čase zdržovali na
stanici a vo vlaku. Vojaci Wehrmachtu a SS boli totiž ozbrojení a
mohli použiť ľudí ako živé štíty alebo rukojemníkov. No aj Surkov
mal svoje rozkazy – nepustiť Nemcov ďalej. Nakoniec sa partizáni s
vojakmi dohodli a počas tajných rozhovorov na martinskej železnici
dospeli ku vzájomnému kompromisu, zatiaľ čo nič netušiaci Nemci
nervózne vysedávali vo vlaku a čakali na jeho odchod. Kuchta v
sprievode slovenských vojakov odprevadil nakoniec Ottovu skupinu do
martinských kasární, kde mala byť na noc ubytovaná pod zámienkou, že
ráno vypravia rýchlik novou trasou do Ríše. V skutočnosti však len
získal čas na vypracovanie bezpečného plánu na odzbrojenie skupiny a
následne jej odovzdanie partizánom podľa predchádzajúceho dohovoru
so Surkovom.
Veliteľovi martinských kasární sa nečakaná návšteva vôbec
nepozdávala; odzbrojovanie Nemcov v týchto priestoroch by mohlo
odhaliť sprisahanie v armáde. Preto sa v nočných hodinách, len čo sa
skupina zabývala, konala porada o jej ďalšom osude. Zišli sa na nej
pplk. Perko, npor. Kuchta a npor. Veličko v Sklabini. Napriek
Perkovým výhradám sa rozhodlo o tom, že nadránom bude nemecká
skupina odzbrojená, potom do kasární prídu partizáni a títo Nemcov
zadržia tak, aby to vyzeralo ako prepad. Tým sa mala maskovať
zainteresovanosť armády v prípravách povstania. Zajatí Nemci mali
byť partizánmi eskortovaní na výsluch do Kyjeva, od čoho si Veličko
sľuboval povýšenie. S ich likvidáciou sa počítalo len v krajnom
prípade, ak by pri odzbrojení kládli odpor. Kuchta hneď po návrate
do kasární zorganizoval skupinu dobrovoľníkov pod vedením rotného
Jozefa Letka, ktorá mala uskutočniť odzbrojenie Nemcov. Tí však
slovenskej armáde nedôverovali a na noc postavili stráže.
Odzbrojenie nakoniec prebehlo podľa nového plánu, na druhý deň ráno.
pplk. Perko
28. augusta 1944, okolo 7. hodiny vyšli Nemci z budovy kasární, kde
boli ubytovaní a zoradili sa na pochod v domnienke, že za malú
chvíľu budú sedieť vo vlaku na ceste do Nemecka. Na dvore však už
boli aj Letkovi dobrovoľníci, ktorí svoju prítomnosť maskovali
cvičením streľby zo samopalov. Posledný z budovy vyšiel pplk. Otto v
tesnej blízkosti npor. Kuchtu. Medzitým sa dobrovoľníci rozostavili
do polkruhu a zablokovali Nemcom cestu. Kuchta odsotil Otta a zvolal
dohovorený signál k začatiu odzbrojenia: „Hände hoch!“ Nemci boli
prekvapení; poniektorí poslúchli výzvu a zdvihli ruky, iní sa zasa
okamžite vrhali po zbrani. Dobrovoľníci v panike začali strieľať a
po pár sekundách všetci Nemci ležali na zemi. Jednému esesákovi sa
podarilo utiecť, ale zastavil ho strážnik pri bráne, ktorého Nemec
pri vzájomnom súboji postrelil do nohy. Nakoniec bol aj tento
zastrelený jedným z dobrovoľníkov, ktorý pribehol strážnemu na
pomoc. Podľa výpovedí svedkov, ktoré Považský zachytil vo svojej
knihe, bolo na mieste zabitých do dvadsať Nemcov, vrátane jednej
ženy. Druhá žena a dve deti odskočili bokom a boli len ľahko
zranené. Im a zvyšným asi desiatim zraneným Nemcom bola poskytnutá
prvá pomoc na vojenskej ošetrovni a potom boli prevezení do
nemocnice. Aj táto skutočnosť dokazuje, že Kuchta nemal v úmysle
skupinu postrieľať. Dobrovoľníci konali inštinktívne; ak by nezačali
strieľať, vystrelili by na nich Nemci. Žena s deťmi bola po ošetrení
vrátená späť do Nemecka. Vojaci, ktorí prežili, zasa podľa dohovoru
skončili v zajatí partizánskej brigády. Neboli však odvezení na
výsluch do Kyjeva ako sa predpokladalo. Všetci boli popravení tzv.
„komandom smrti“ a ani dnes nie je isté prečo a na čí príkaz.
Postrieľanie a následná poprava zvyšných Nemcov vyvolali rozporuplné
reakcie aj medzi obyvateľmi Sklabine, ktorí sa obávali fašistických
represálií. Po obsadení Turca Nemcami prišla na rad pomsta. Za
každého člena Ottovej skupiny mali zaplatiť životom dvaja Slováci.
Keďže skupina mala 24 členov, Nemci popravili 48 Slovákov –
civilistov. Bolo vypálených niekoľko obcí a povraždených alebo
odvlečených mnoho ľudí. Nemci nakoniec odhalili aj masový hrob
neďaleko Sklabine, kde bola skupina pochovaná. 11. novembra 1944
fašisti nariadili exhumáciu, počas ktorej vykopali všetkých 24 tiel
a väčšinu z nich identifikovali.
Incidentu v martinských kasárňach sa dlho pripisoval začiatok
nemeckej okupácie Slovenska. Považský však vo svojej knihe „Koniec
legendy o misii generála Paula von Otta“ pripomína skutočnosť, že o
okupácii Slovenska bolo rozhodnuté už dávno predtým. Dôvodom boli
množiace sa nepokoje vyvolávané partizánmi a budovanie frontu pre
boj s postupujúcou Červenou armádou. 27. augusta 1944 bolo tiež
obsadené mesto Ružomberok miestnou vojenskou posádkou a partizánmi.
Stalo sa tak prvým povstaleckým okresným mestom ešte pred vypuknutím
samotného povstania. V Ružomberku mali Nemci továreň a sklady na
výrobu lafiet, preto jeho obsadenie nemohli nechať nepovšimnuté. Už
len tieto samotné skutočnosti dávali nacistom dostatočné dôvody na
vyslanie okupačných jednotiek. V dobách kedy na Slovensko
prichádzali prvé tri divízie SS, nacistickí pohlavári o postrieľaní
Ottovej skupiny nevedeli, resp. nemali dostatok informácií o jej
osude.
Považský, Jozef. Koniec legendy o misii generála Paula von Otta.
Martin: Nový život Turca, 1996. ISBN 80-900554-8-6
Prevzaté:
http://www.druhasvetova.sk
http://www.valka.cz
|