NEMECKÉ PANCIEROVÉ VLAKY
A ICH POUŽITIE NA ÚZEMÍ SLOVENSKA



Nemecko začalo používať pancierové vlaky hneď v prvých dňoch 2.svetovej vojny. Spočiatku sa na stavbu týchto pancierových vlakov používal predovšetkým koristný materiál z okupovaných krajín, ale na inváziu do Sovietskeho Ruska v júni 1941 sa počítalo so skonštruovaním a stavbou úplne nových typov vlakov.  Vojenské úspechy nemeckého Wehrmachtu v prvej fáze ťaženia spôsobili predlžovanie vojenských zásobovacích trás. Pancierové vlaky sa začali používať ako ochrana zásobovacích a transportných vlakov pred deštrukčným pôsobením partizánskych skupín v týle nemeckej armády. Útok, obrana, hliadkovanie, prieskum, údržba železničných koľají ako aj palebná podpora - toto sú jedny z mnohých dôležitých úloh, ktoré v tomto období vykonávali nemecké pancierové vlaky.

Práce na príprave koncepcie štandardizovaného typu začali na vojenskom oddelení „In 6“ už na jeseň 1941. V máji 1942 bol schválená konečná podoba pancierového vlaku. Práce na zhotovenie vagónov boli zadané firme Linke-Hofmann Breslau, zhotovenie lokomotív bolo zadané firme Krupp v Essene. Tak vznikol prvý typ BP42 ktorý, prakticky len s malými obmenami a nepatrnými vývojovými zmenami, slúžil až do konca vojny. Bolo postavených 12 úplne nových súprav BP42, niekoľko starších pancierových vlakov bolo zase upravených na prijatú štandardizovanú podobu. Prvých 6 súprav bolo hotových a odovzdaných OKH k 17.7.1942. Dostali numerické označenie 61 až 66. Ďaľších 6 súprav bolo odovzdaných OKH k 27.4.1943. Súpravy dostali označenie 67 až 72. Protitanková výzbroj bola pridaná až neskôr v roku 1944 – zavedením modernizovaneného typu BP44.  


Zloženie súpravy typu BP42

Kompletná železničná súprava BP42/BP44 bola zložená symetricky. V strede súpravy bola opancierovaná lokomotíva. Štandardne sa jednalo o typ parnej lokomotívy Baureihe 57 (G10). Za lokomotívou bol umiestnený opancierovaný tender 3T 16.5 typu ATG-2 so zásobou uhlia. Takýto istý tender bol aj pred lokomotívou z dôvodu predĺženia vzdialenosti pôsobenia súpravy.  Ďaľšími v poradí boli delostrelecké vagóny Geschutzwagen typu ATG-3, ktoré zároveň slúžili ako poľná kuchyňa pre posádku a sanitárny vagón pre potreby v boji. Na týchto vagónoch boli v desať-bočných otočných vežiach umiestnené 7,2 cm poľné delo a koristná poľská 10 cm poľná húfnica F.H 14/19 (p). Z vonkajšieho pohľadu vyzerali oba vagóny identicky.  Za týmito vagónmi bol z jednej strany umiestnený pechotný vagón Infanteriewagen typu ATG-5 a na druhej strane veliteľský vagón Kommandowagen typu ATG-4, ktorý sa na prvý pohľad odlišoval umiestnením rozmernej rádiovej antény na streche vagóna. Pred pechotným a veliteľským vagónom boli umiestnené pechotné a protilietadlové vagóny Kanonen und Flakwagen typu ATG-6. Protilietadlový kanón bol typu 2 cm Flakvierling C38, delostrelecké veže vyzbrojené koristným ruským kanónom 7,62 cm F.K 295/1 (r) boli identické ako na delostreleckých vagónoch. Na súpravu bol použitý pancier hrúbky 1,5 a 3 cm, ktorý chránil aj podvozok. Taktiež boli pancierovými doskami chránené prechody medzi jednoltivými vagónmi pre posádku. Výzbroj železničnej pancierovej súpravy tvorili aj 2 tanky, ktoré pomáhali v boji s nepriateľom. Tie sa prevážali v transportných vagónoch Panzerträgerwagen typu ATG-7. Uložené boli tak, že podvozok tanku bol chránený pred prípadnými strelami bočnými pancierovými doskami na vagóne. Nájazdová rampa na prednej strane vagóna umožňovala v prípade potreby rýchle naloženie a výjazd tanku z transportného vagóna. Použité boli československé ľahké tanky typu LT-38, ktoré boli nevhodné na boj so strednými a ťažkými typmi tankov nepriateľa, špeciálne na východnom fronte, ale osvedčené a vysoko efektívne v boji  proti partizánom. Na oboch koncoch súpravy BP42 boli plošinové vagóny Abstosswagen typu ATG-8. Boli to v podstate plošinové vozne, ktoré boli v prípade poškodenia ľahšie nahraditeľné ako zvyšok súpravy, a ktoré boli v boji zasiahnuté zvyčajne ako prvé. S transportnými vagónmi s tankmi boli spojené tak, že v prípade okamžitej potreby nasadenia tankového výsadku bolo toto prepojenie odblokované automaticky.  Na plošinových vagónoch sa prevážali železničné podvaly a materiál na opravu a údržbu prípadne poškodených koľají.   

 

Zloženie súpravy typu BP44

Typ BP44 bol vylepšený predchádzajúci typ BP42. Zavedený bol v roku 1944. Prvá súprava dostala numerické označenie 73. Vagóny typu GeschutzwagenKannoen und Flakwagen boli vyzbrojené jednotným typom húfnice 10,5 cm l.F.H. 18/40. Očividnou zmenou bolo doplnenie súpravy tankovými vagónmi Panzerjägerwagen typu ATG-9. Bol to v podstate plošinový vagón s nizkou nástavbou, na ktorej bola umiestnená tanková veža z tanku Panzer IV ausf. H alebo J, vyzbrojená dlhým kanónom ráže 7,5 cm typu KwK L/48. Podobne ako na tanku Panzer IV ausf. H a J – mali niektoré tankové vozne primontované na veže prídavné predstavné pancierové dosky typu Schurzen, ktoré zvyšovali svojou hrúbkou ochranu posádke v boji  pred nepriateľskými strelami. Objednaných vo výrobe bolo celkovo 46 ks Panzerjäger vagónov, všetky ale dodané nakoniec neboli. Niektoré tankové veže boli prezbrojené na 10,5 cm poľnú húfnicu alebo 15 cm húfnicu. Z dôvodu nedostatku času a materiálu sa objavili aj improvizované tankové vozne s použitím nástavby a veže sovietskeho tanku T34. Niektoré súpravy boli doplnené koristnými obrnenými vozidlami typu Panhard, schopné samostatného bojového nasadenia, v prípade potreby  so špeciálne upraveným podvozkom umožňujúcim pohyb po koľajach. V prípade pohybu s podvozkom upraveným na koľaje bol klasický podvozok prevážaný na plošinových  vozňoch. Typ BP44 používal okrem štandardného typu lokomotívy Baureihe 57 aj typ Baureihe 93.   

Varianty
V predchádzajúcom texte je popisované typizované zloženie súpravy BP42 a BP44. Existovali však aj rôzne iné varianty. V posledných rokoch vojny sa postupne zjednodušovala podoba jednotlivých vagónov. Materiál použitý na výrobu pancierových súprav bol v posledných vojnových rokoch nahradzovaný rôznymi materiálmi, ktoré nie vždy spĺňali požadovanú kvalitu typov BP42 a BP44. Protilietadlový 2 cm Flakvierling bol v niektorých prípadoch nahradený vežou typu Wirbelwind, s upravenou ochranou pre obsluhu. Minimálne jedna súprava – Nr.32 - bola vybavená 3,7 cm protilietadlovým delom. Taktiež boli použité rozdielne typy opancierovaných lokomotív. V niektorých prípadoch boli použité miesto ľahkých tankov LT-38 ukoristené československé tanky LT-35, francúzske tanky Somua alebo upravené samohybné delá na podvozku francúzskeho typu Lorraine.

Kamufláže 
Typ BP42 sa vyskytoval v širokej palete použitých náterov.  Prvé modely boli natreté šedou farbou, používanou Ríšskymi dráhami. Bola to stredne šedá farba, bledšia ako tanková šedá – tzv. Panzergrau. Niektoré zdroje uvádzajú, že na niektoré modely bola použitá dokonca aj Panzergrau. Neskoršie fotografie BP42 a fotografie BP44 dokazujú, že na ich kamufláž bola od roku 1943 už použitá štandardná európská žltá farba - tzv. Dunkelgelb, používaná od roku 1943 na všetky obrnené vozidlá nemeckého Wehrmachtu. Na tento základný maskovací náter boli v niektorých prípadoch nanesené červeno-hnedé a/alebo olivovo-zelené maskovacie pásy. Takýto maskovací náter bol nanášaný až po zoradení súpravy tak, aby pôsobil súvisle a vytváral dojem kompletného maskovania. V zimnom období v zasnežených oblastiach sa súpravy objavovali upravené bielym maskovacím náterom, aj keď veže s flakmi často zostávali nenatreté v pôvodnej kamuflovanej podobe. Tak ako spojenci získavali leteckú prevahu, narastala aj náročnosť kamuflovania súprav. Posledné fotografie súprav ukazujú takmer nerozoznateľné obrysy, pokryté hustím lístím, ktoré významne poslúžilo ako prídavné maskovanie.  

Celkové hodnotenie pôsobenia súprav BP42 a BP44
Železničné pancierové vlaky typu BP42 a BP44 boli v rukách nemeckého Wehrmachtu v podstate úspešná a efektívna zbraň. Disponovali značnou palebnou silou a ich posádky v počte približne 130 mužov boli schopné účinne zasahovať za podpory zbraní súprav vždy tam kde to bolo nutné. Boli taktiež významným pomocníkom v situáciach, kde bolo nutné zasiahnuť v boji proti pôsobeniu partizánskych skupín často v oblastiach, kde iné druhy vojsk mohli pre zložitosť a náročnosť terénu len ťažko zasiahnuť. Boli však často z boja vyradené následkom použitia mín, čím bola ich palebná sila nepoužiteľná. V posledných fázach 2.svetovej vojny dokázali veľmi efektívne pôsobiť v obranných a ústupových bojoch, ako aj pri ochrane železničných tratí za neustáleho postupu ruských vojsk.  

Pôsobenie nemeckých pancierových vlakov na území Slovenska
Je evidentné, že v lete a na jeseň 1944 ako aj v posledných vojnových mesiacoch 1945, v období zvýšeného pôsobenia partzánskych skupín na slovenskom území boli na našom území nasadené aj nemecké pancierové vlaky. Nie je potvrdené, či došlo ku bojovému kontaktu nemeckých pancierových súprav s niektorým zo slovenských improvizovaných pancierových vlakov počas SNP, ale k bojovým stretom partizánskych skupín či prvosledových jednotiek Červenej armády s nemeckými vlakmi na našom území došlo. Je napríklad potvrdená prítomnosť pancierového vlaku Nr.62 na východnom Slovensku. Táto obrnená súprava typu BP42 pôsobila v oblasti od júla 1944. Od 31.augusta 1944 v rámci operácie Kartoffelernte mit Prämie ako súčasť KGr.“Rintelen“ zaisťovala železničnú trať Košice – Kysak – Prešov.


Panzerzug 62
O činnosti pancierového vlaku č. 62 (ďalej Panzerzug 62) pred jeho príchodom na Slovensko je známe len toľko, že od polovice februára 1943 operoval na území Ukrajiny v priestore Charkova. Po ústupe nemeckých vojsk z východnej Ukrajiny sa v apríli 1944 zúčastnil ťažkých bojov pri meste Stanislav (dnes Ivano-Frankovsk).
Koncom júla 1944 prešiel Panzerzug 62  cez Verecký alebo Užocký priesmyk na vtedajšie maďarské územie a bol zaradený do zálohy armádnej skupiny „Heinrici“ (veliteľ: genplk. Gotthard Heinrici), ktorá tvorila súčasť skupiny armád „Severná Ukrajina“ (veliteľ: genplk. Josef Harpe).
Počas ďalších štyroch týždňov Panzerzug 62 zrejme neplnil žiadne bojové úlohy. Zmena nastala až vo štvrtok 31.augusta 1944, keď generál Harpe nariadil armádnej skupine „Heinrici“ vykonať operáciu Kartoffelernte mit Prämie. Pod týmto krycím názvom sa skrývalo odzbrojenie Východoslovenskej armády (veliteľ: gen. II. triedy Augustín Malár) a ďalších slovenských jednotiek rozmiestnených v operačnom pásme Wehrmachtu.
Panzerzug 62
bol začlenený do bojovej skupiny „Rintelen“ (veliteľ: genpor. Josef von Rintlen), ktorá mala odzbrojiť a internovať príslušníkov slovenských ozbrojených síl na západ od čiary Trebišov – Vranov nad Topľou – Uhorské Raslavice (dnes časť obce Raslavice). Pancierovému vlaku pripadla úloha zaisťovať železničnú trať Košice – Kysak – Prešov.
Panzerzug 62
prekročil slovenské hranice zrejme už pred štrnástou hodinou 31. augusta 1944. O pohyboch ubytovacej a zásobovacej časti pancierového vlaku sa však  nezmieňuje žiadny doposiaľ známy prameň. Je preto nanajvýš pravdepodobné, že až do konca septembra 1944 zostali odstavené na košickej železničnej stanici.
Na bojové nasadenie nemusela posádka Panzerzug 62 dlho čakať. Slánske vrchy medzi Košicami a Prešovom boli hlavnou základňou partizánskej brigády „Čapajev“ (veliteľ: Ivan Kononovič Baľuta-Jagupov), ku ktorej sa v neskorých večerných hodinách 31. augusta 1944 pridalo 333 príslušníkov Poľnej jednotky PÚV (veliteľ: mjr. Jozef Dobrotka) s 13 tankami LT-38, dvomi samohybnými delami Marder III Ausf. H, 65 automobilmi a 13 motocyklami. Na porade v horskej obci Zlatá Baňa sa partizáni s dôstojníkmi PÚV dohodli, že najskôr podniknú útok na železničný uzol v Kysaku, po ktorom by sa motorové vozidlá PÚV presunuli do širokej Hermanovskej doliny. Najdôležitejším podujatím vojakov a partizánov malo byť dobytie Prešova.
Na prepad železničnej stanice v Kysaku a v susednej obci Obišovce bola vyčlenená tanková čata pod velením dôst. zást. asp.Jána Naništu s piatimi LT-38, ktorú sprevádzali dva nákladné automobily s partizánmi. Približne dvanásť ďalších príslušníkov brigády „Čapajev“ nasadlo v dvoj alebo trojčlenných skupinách na jednotlivé tanky. V skorých ranných hodinách 1. septembra 1944 sa Naništova čata cez Žehňu, Drieňov a Šarišské Bohdanovce presunula na hlavnú cestu Košice – Prešov. Pri obci Lemešany tankisti zlikvidovali osádku nemeckého osobného automobilu, ktorý vzali do vleku. Onedlho nato natrafili na dva koňmi ťahané vozy s približne desiatimi nemeckými vojakmi a všetkých postrieľali z guľometov. Zdalo sa, že ani útok na kysackú stanicu nebude predstavovať vážny problém. Podľa hlásenia partizánskych prieskumníkov sa tam totiž nachádzala len malá zaisťovacia jednotka.
Dôst. zást. asp. Naništa na vlastnú škodu partizánom uveril a po príchode do Obišoviec svoju čatu rozdelil na dve časti. Veliteľské vozidlo nasledované dvomi LT-38 zamierilo k blízkemu železničnému mostu nad riečkou Svinka. Zvyšné dva tanky pod velením dôst. zást. asp. Blažeja Smoleňa a slob. Gajdoša postupovali k železničnému mostu cez Hornád pri Kysaku. Približne o 4. hodine ráno Naništov stroj zničil výstrelom z kanóna strážnu búdku pri obišovskom moste. Práve v tej chvíli sa na trati objavil Panzerzug 62, ktorý bol doposiaľ ukrytý v terénnom záreze na sever od kysackej stanice. Pancierový vlak spustil na slovenské tanky paľbu a zasiahol posledný LT-38 z Naništovej skupiny do palivových nádrží. Vozidlo explodovalo a začalo horieť. Jeho veliteľ des. asp. Ľudovít Urbanec a jeden partizán boli okamžite mŕtvi a nabíjač strel. Kľuka utrpel smrteľné zranenie. Naništov stroj potom s tankom des. Štefana Veselovského ustúpil pod most. Nemecký pancierový vlak zatiaľ na ceste medzi Kysakom a Obišovcami zničil ďalší LT-38, ktorému velil des. Gajdoš. Celá osádka zahynula. Dôst. zást. asp. Smoleň sa po neúspešnom pokuse nadviazať so zvyškom čaty rádiové spojenie rozhodol ustúpiť do Zlatej Bane. Jeho tank však pri odbočovaní na cestu Košice – Prešov zapadol do betónového jarku, z ktorého už nedokázal vycúvať.
Niekoľko minút po príchode bojovej súpravy Panzerzug 62 tak z Naništovej čaty zostali len dva LT-38 zablokované pod obišovským železničným mostom. Napriek nevýhodnej pozícii sa tankisti rozhodli pokračovať v boji. Panzerzug 62 preto vyšiel na most, odkiaľ na nich spustil paľbu z mínometov. Keď po niekoľkohodinovom vzájomnom ostreľovaní začala slovenským tankom dochádzať munícia, rozhodol sa dôst. zást. asp. Naništa s nepriateľom vyjednávať. Výbuch mínometného projektilu mu však odtrhol obe nohy a veliteľ čaty svojim zraneniam zakrátko podľahol. Keď o 11. hodine tanky pod mostom vystrieľali všetku muníciu, rozhodli sa zvyšní vojaci a partizáni zachrániť útekom. Niekoľkým čapajevovcom dokázalo prebehnúť do neďalekého vodného mlyna. Jedného pri brodení Svinky zastrelili Nemci a dvaja spáchali samovraždu. Okrem nich zahynuli tankisti strel. Juraj Pavlík a strel. Leško. Ďalší štyria vojaci (des. Veselovský, des. Ján Oravec, slob. Ľudovít Kukura a strel. Matvia) padli do zajatia. Mužstvo dôst. zást. asp. Smoleňa zo svojho imobilného vozidla vymontovalo závery zbraní a pešo prešlo do obce Guľvas (dnes Dulova Ves), kde sa pridali ku svojim spolubojovníkom.
Úspešným zásahom proti Naništovej čate sa 1. septembra 1944 aktivity Panzerzug 62 neskončili. Približne o 5. hodine skončil presun tankistov zo Zlatej Bane do Hermanoviec nad Topľou. V okolitých lesoch a obciach sa od predošlého dňa nachádzali stovky ďalších vojakov a dôstojníkov Východoslovenskej armády, ktorí sa predpoludním spoločne s príslušníkmi PÚV a brigády „Čapajev“ vydali dobýjať Prešov. Na čele útočnej kolóny postupovala obrnená jednotka s ôsmimi LT-38 a dvomi Marder III pod velením npor. Dominika Miartuša. Za ňou nasledovali desiatky nákladných automobilov s pechotou.
Úspech tejto akcie mohol mať ďalekosiahle následky, ale v dôsledku nedostatočného prieskumu a zlej taktiky skončila úplným debaklom. Veliteľ bojovej skupiny „Rintelen“ musel rátať s nebezpečenstvom, ktoré predstavovali neodzbrojené časti PÚV a výpadovú cestu z Prešova na Vranov nad Topľou zaistil protitankovou batériou.Obrnené vozidlá mali nečakanú prekážku obísť a udrieť na ňu z tylu, alebo prenechať jej likvidáciu pechote. Npor. Miartuš však zaútočili na batériu čelne. Podarilo sa mu nepriateľa zničiť, ale za tento úspech zaplatil dvomi zničenými tankami a jedným samohybným delom. Keď sa do boja zapojil Panzerzug 62, bol nariadený ústup.
Po návrate do Slánskych vrchov sa všetci vojaci začlenili do novootvorených partizánskych oddielov „Bohdan Chmeľnickij“ (veliteľ: stot.František Adam) a „Ščors“ (veliteľ: mjr. gšt. Elemír Polk). Brigáda „Čapajev“ bola súčasne reorganizovaná na partizánsky zväzok, ktorý 4. septembra 1944 dosiahol početný stav 1 074 mužov.
Partizáni sa neuspokojili s pasívnym budovaním obrany svojich základní. Často podnikali prepady nemeckých cestných konvojov a komunikačných zariadení. Keď oddiel „Ščors“ posilnený ďalšími jednotkami podnikol 3. septembra 1944 útok na železničnú stanicu v Obišovciach, zasiahol na podporu tamojšej okupačnej posádky Panzerzug 62. Partizáni ho údajne poškodili, ale spoľahlivosť tejto informácie je veľmi pochybná.
Vo štvrtok 7.  septembra 1944 podnikli jednotky generála Rintelena proti zväzku „Čapajev“ rozhodujúci útok. Zúčastnil sa ho aj Panzerzug 62, ktorý od obce Lipníky ostreľoval partizánske obranné postavenia pri Petrovciach a Hermanovciach nad Topľou.
Panzerzug 62
zaisťoval železnicu medzi Košicami a Prešovom aj po rozprášení zväzku „Čapajev“ až do konca septembra 1944, keď sa ho velenie armádnej skupiny „Heinrici“ prevelilo na ochranu trate Poprad – Štrba. Povstalci prítomnosť nemeckého pancierového vlaku v tomto priestore po prvýkrát zaznamenali 6. októbra 1944. Správy o pohyboch ubytovacej a zásobovacej časti opäť chýbajú, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa z Košíc presunuli na popradskú železničnú stanicu.
Najdôležitejšou úlohou Panzerzugu 62 po príchode na nový úsek bola ochrana opravy železničného mosta nad sútokom Bieleho a Čierneho Váhu, ktorý 24. septembra 1944 zničili príslušníci obranného úseku „Kosatec“ (veliteľ: kpt.Martin Kučera). Presne o týždeň neskôr Nemci nasadili na jeho rekonštrukciu bojovo-nákladný vlak. Tvorila ho obyčajná neopancierovaná lokomotíva, niekoľko vagónov so stavebným materiálom, dva plošinové vozne vyzbrojené kanónmi 37 mm Pak 35/36, osobný vozeň s pechotou a plošinový vozeň so zastaralým tankom typu PzKpfw. III. Povstaleckým ženistom sa však podarilo nákladnú časť súpravy vyhodiť do povetria. Keď o tri dni neskôr zničili aj vozeň s tankom, okupanti pochopili, že opravu zničeného mosta môže zabezpečiť len skutočný pancierový vlak.
Hoci prerušenie premávky na železničnej trati Žilina – Poprad spôsobovala nemeckému veleniu obrovské problémy, musel Panzerzug 62 na bojové nasadenie pri sútoku Kráľovej Lehote čakať vyše dva týždne. Príčinou bol nedostatok sprievodnej pechoty, ktorá by zaisťovala jeho presun cez nebezpečný úsek medzi Štrbou a zničeným mostom. O 16. hodine 20. októbra 1944 zaznamenali povstalecké hliadky príjazd pancierového vlaku do Východnej, ale už zakrátko sa vrátil do Popradu. Na druhý deň o 18.00 sa Panzerzug 62 znovu objavil vo Východnej. Spolu s ním prišli dve nákladné súpravy s mostovými konštrukciami.
Dlho očakávaná rota 37. práporu leteckej pechoty sa však k pancierovému vlaku pripojila až 22. októbra 1944.
Nasledujúce ráno napadla obranné postavenia úseku „Kosatec“ bojová skupina „Wittenmayer“ (veliteľ: SS-Stubaf. Friedrich Wittenmayer). Povstalcom sa síce podarilo Panzerzug 62 demoláciou trate asi 3 km východne od Kráľovej Lehoty zablokovať medzi zničenými mostami, ale to mu nezabránilo, aby paľbou svojich kanónov a húfnic podporoval útok na Malužinú. Na žiadosť kpt. Kučeru ho preto bombardovali dva dvojčlenné roje stíhačiek La-5FN z 1. ČSSLP.
Nálet nemohol nemecký pancierový vlak vážnejšie poškodiť. Keď totiž na svitaní 24. októbra 1944 skupina „Wittenmayer“ obnovila útok na Malužinú, strieľali jeho delá s nezmenšenou intenzitou. Dopoludnia pancierový vlak opäť bombardovala dvojica La 5FN. Tentoraz však letci nedosiahli ani jeden úspešný zásah.
V stredu 25. októbra 1944 bojová skupina „Wittenmayer“ Malužinú dobyla.
O niekoľko dní neskôr sa Paznerzug 62 presunul na slovensko-maďarské pomedzie k skupine armád Juh, aby prevzal ochranu prechodov cez rieku Tisa. Účastnil sa tiež obrany Miškolca. Po 20.12.1944 keď sovietske jednotky prelomili obranné postavenia medzi 1.maďarskou armádou a 8.armádou, bol Panzerzug 62 v priebehu obranných bojov v priestore Rimavská Sobota - Fiľakovo poškodený. Koncom roka sa presunul do Poľska k skupine armád A.
 

Panzerzug 22
Podľa oficiálnych nemeckých zdrojov sa na našom území pohyboval taktiež pancierový vlak Panzerzug 22, ktorý bol na Slovensko prevelený koncom októbra 1944 z Francúzska. Začiatkom novembra 1944 vystriedal pancierový vlak Panzerzug 62.
Podľa dochovaných fotografií bol tento obrnený vlak zostavený z poľského koristného materiálu.
Pozostával z:
- dvoch opancierovaných plošinových vozňov kde na každom bol umiestnený protilietadlový kanón 2cm FlaK-38
- jedného delového vozňa s dvomi 7,5 cm kanónmi FK.02/26 (p) poľského pôvodu (75 mm wz.02/26)
z pôvodného poľského obrneného vlaku
Nr.54 "Groźny"
- jedného pechotného vozňa typ
Bahnschuetzwagen
- jedného delového vozňa s jedným 7,5 cm kanónom FK.02/26 (p) poľského pôvodu
(75 mm wz.02/26)
- veliteľského voz
ňa typ Kommandowagen z pôvodne poľského obrneného vlaku Nr.52 "Piłsudczyk"
- lokomotívy typu 56.651 pôvodne poľskej typovej rady Ti3-4 z pôvodného poľského obrneného vlaku
Nr.54 "Groźny"

V roku 1944 bol Panzerzug 22 pre zvýšenie bojovej hodnoty tohto vlaku posilnený o 1 alebo 2 vagóny typ
Panzerjagerwagen, vyzbrojené 7.5cm KwK-40 vo veži z tanku Pz.IV ausf.H. Taktiež dostal 1 alebo 2 vagóny typ Panzertragerwagen s ľahkým tankom Pz.38 (t) pôvodne československej výroby. Podľa dochovanej fotografie operoval na Slovensku už s týmito vagónmi.
Úlohou Panzerzug 22 na území Slovenska bolo
ochraňovať železničnú trať Žilina - Prešov, neskôr Zvolen - Košice. Vo februári 1945 bol Panzerzug 22 presunutý z územia Slovenska k skupine armád Stred na územie Sliezska v Poľsku. Tu bol aj zničený.



Pancierové vlaky v Bratislave

Potvrdená je taktiež prítomnosť 2 nemeckých pancierových vlakov v záverečných bojoch na území Bratislavy v apríli 1945. Čísla súprav sa zatiaľ nepodarilo zistiť. Nie je isté ani to, či sa jednalo o štandardizované alebo improvizované bojové súpravy. Keďže sa v tomto období podľa dochovaných zdrojov neuvádza výskyt žiadnej typizovanej bojovej súpravy, je možné že sa jednalo o niektorý z Streckenschutzzuge, teda vlaky k ochrane železničných koľají. Ich výzbroj bola rôznorodá. Jednalo sa o obyčajné nákladné vagóny provizórne chránené vrecami s pieskom alebo betónovými stenami. Ich výzbroj tvorili predovšetkým protitankové pušky, mínomety a guľomety.    
Počas obranných bojov o Bratislavu došlo 3.apríla 1945 ku kontaktu prvosledových jednotiek Červenej armády s jednotkami Wehrmachtu za podpory týchto 2 nemeckých pancierových vlakov.  Bolo to v oblasti stanice Bratislava – Východ a južne od Dynamitky.


Rekonštrukcia veliteľského vo
zňa Kommandowagen

Je chválihodné, že aj v tejto dobe sa nájde niekto, kto venuje svoj voľný čas na prvý pohľad neefektívnym aktivitám ako je rekonštrukcia vozňa z obdobia 2.svetovej vojny. Je taktiež v dnešnej dobe akoby zázrak, že sa ešte nájde nezreštaurované bojové vozidlo z obdobia 2.svetovej vojny, ktoré neskončilo niekde v šrote alebo v súkromnej zbierke zámožného zberateľa. Tieto obidve skutočnosti sa stretli a tak partia nadšencov z Klubu vojenskej histórie CARPATHIA za pomoci Múzejno-dokumentačné centra pri ŽSR v Bratislave obnovila takýto nájdený vygón, ktorý tu ostal ako pamiatka na vojnu. Tento vagón v prevedení Kommandowagen – teda veliteľský vozeň, patril jednoznačne k štandardizovanej súprave asi najpravdepodobnejšie typu BP44. Po skončení vojny ostal tento Kommandowagen na našom území na niektorej odstavnej kolaji údajne spolu s Kannoen und Flakwagen. Podľa výpovede pamätníkov skončil Kannoen und Flakwagen – k obrovskej škode – pre poškodený podvozok v šrote.  K akej konkrétnej súprave tieto vozne patrili sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. Buď išlo o vagóny z pancierových vlakov, ktoré cez naše územie len prechádzali a boli napadnuté, alebo poškodené počas bojov, alebo z niektorých spomínaných súprav, operujúcich na území Bratislavy z apríla 1945.
Klubu vojenskej histórie CARPATHIA sa podaril v roku 2016 zrekonštruovať ďalší vozeň - jedná sa o plošinový vozeň typovej rady Stuttgart, ktorý sa využíval ako improvizovaný tankový vozeň. Bol na ňom umiestnený väčšinou nepojazdný tank napr. Pz.38 (t).





 

 
Panzerzug Nr.62 na východnom fronte - február 1943



Panzerzug Nr.62 - východný front, marec 1944



Panzerzug Nr.62 s tankom Pz.38 (t)




Maskovanie z konca vojny




Posádka veliteľského vozňa v čase voľna



Panzerzug 22



Panzerzug 22 - delový vozeň s dvomi 7,5 cm kanónmi




Panzerzug 22 - delový vozeň s jedným 7,5 cm kanónom



Panzerzug 22 - veliteľský vozeň




Panzerzug 22 na jar 1944




Zničený nemecký vlak (pravdepodobne
Streckenschutzzuge)
neďaleko sútoku Bieleho a Čierneho Váhu
Slovensko, september 1944



Kommandowagen v ukážke bojov Rendez
Slovensko, september 2006




Opravený a zrekonštruovaný Kommandowagen
ukážka bojov Rendez
Slovensko, apríl 2008



Rekonštrukcia bojov Rendez
Slovensko, jún 2012

 
 

Spracoval: Ing.Peter Velčický
Použitá literatúra a fotografie:
W.Trojca: Panzerzug BP42/BP44

T.Klubert: Bojová činnosť nemeckého pancierového vlaku č.62 na Slovensku
T.Klubert: Obrnené jednotky v Slovenskom národnom povstaní, ISBN: 978-80-89220-80-9
W.Sawodny: German armored trains on the Russian front 1941-1944, ISBN: 0-7643-1783-0
W.Sawodny: P
anzerzuge an Der Ostfront 1941-1944
vlastný archív

 

spať na WW2 - fakty