|
Nemecko začalo
používať pancierové vlaky hneď v prvých dňoch 2.svetovej vojny.
Spočiatku sa na stavbu týchto pancierových vlakov používal
predovšetkým koristný materiál z okupovaných krajín, ale na inváziu
do Sovietskeho Ruska v júni 1941 sa počítalo so skonštruovaním
a stavbou úplne nových typov vlakov. Vojenské úspechy nemeckého
Wehrmachtu v prvej fáze ťaženia spôsobili predlžovanie vojenských
zásobovacích trás. Pancierové vlaky sa začali používať ako ochrana
zásobovacích a transportných vlakov pred deštrukčným pôsobením
partizánskych skupín v týle nemeckej armády. Útok, obrana,
hliadkovanie, prieskum, údržba železničných koľají ako aj palebná
podpora - toto sú jedny z mnohých dôležitých úloh, ktoré v tomto
období vykonávali nemecké pancierové vlaky.
Práce na príprave koncepcie štandardizovaného typu začali na
vojenskom oddelení „In 6“ už na jeseň 1941. V máji 1942 bol
schválená konečná podoba pancierového vlaku. Práce na zhotovenie
vagónov boli zadané firme Linke-Hofmann Breslau, zhotovenie
lokomotív bolo zadané firme Krupp v Essene. Tak vznikol prvý typ
BP42 ktorý, prakticky len s malými obmenami a nepatrnými vývojovými
zmenami, slúžil až do konca vojny. Bolo postavených 12 úplne nových
súprav BP42, niekoľko starších pancierových vlakov bolo zase
upravených na prijatú štandardizovanú podobu. Prvých 6 súprav bolo
hotových a odovzdaných OKH k 17.7.1942. Dostali numerické označenie
61 až 66. Ďaľších 6 súprav bolo odovzdaných OKH k 27.4.1943. Súpravy
dostali označenie 67 až 72. Protitanková výzbroj bola pridaná až
neskôr v roku 1944 – zavedením modernizovaneného typu BP44.
Zloženie súpravy typu BP42
Kompletná
železničná súprava BP42/BP44 bola zložená symetricky. V strede
súpravy bola opancierovaná lokomotíva. Štandardne sa jednalo o typ
parnej lokomotívy Baureihe 57 (G10). Za
lokomotívou bol umiestnený opancierovaný tender 3T 16.5 typu ATG-2
so zásobou uhlia. Takýto istý tender bol aj pred lokomotívou
z dôvodu predĺženia vzdialenosti pôsobenia súpravy. Ďaľšími
v poradí boli delostrelecké vagóny Geschutzwagen typu
ATG-3, ktoré zároveň slúžili ako poľná kuchyňa pre posádku
a sanitárny vagón pre potreby v boji. Na týchto vagónoch boli
v desať-bočných otočných vežiach umiestnené 7,2 cm poľné delo
a koristná poľská 10 cm poľná húfnica F.H 14/19 (p). Z vonkajšieho
pohľadu vyzerali oba vagóny identicky. Za týmito vagónmi bol
z jednej strany umiestnený pechotný vagón Infanteriewagen
typu ATG-5 a na druhej strane veliteľský vagón Kommandowagen
typu ATG-4, ktorý sa na prvý pohľad odlišoval umiestnením rozmernej
rádiovej antény na streche vagóna. Pred pechotným a veliteľským
vagónom boli umiestnené pechotné a protilietadlové vagóny
Kanonen und Flakwagen typu ATG-6. Protilietadlový kanón bol
typu 2 cm Flakvierling C38, delostrelecké veže vyzbrojené koristným
ruským kanónom 7,62 cm F.K 295/1 (r) boli identické ako
na delostreleckých vagónoch. Na súpravu bol použitý pancier hrúbky
1,5 a 3 cm, ktorý chránil aj podvozok. Taktiež boli pancierovými
doskami chránené prechody medzi jednoltivými vagónmi pre posádku.
Výzbroj železničnej pancierovej súpravy tvorili aj 2 tanky, ktoré
pomáhali v boji s nepriateľom. Tie sa prevážali v transportných
vagónoch Panzerträgerwagen typu ATG-7. Uložené boli
tak, že podvozok tanku bol chránený pred prípadnými strelami bočnými
pancierovými doskami na vagóne. Nájazdová rampa na prednej strane
vagóna umožňovala v prípade potreby rýchle naloženie a výjazd tanku
z transportného vagóna. Použité boli československé ľahké tanky typu
LT-38, ktoré boli nevhodné na boj so strednými a ťažkými typmi
tankov nepriateľa, špeciálne na východnom fronte, ale osvedčené
a vysoko efektívne v boji proti partizánom. Na oboch koncoch
súpravy BP42 boli plošinové vagóny Abstosswagen typu
ATG-8. Boli to v podstate plošinové vozne, ktoré boli v prípade
poškodenia ľahšie nahraditeľné ako zvyšok súpravy, a ktoré boli
v boji zasiahnuté zvyčajne ako prvé. S transportnými vagónmi
s tankmi boli spojené tak, že v prípade okamžitej potreby nasadenia
tankového výsadku bolo toto prepojenie odblokované automaticky. Na
plošinových vagónoch sa prevážali železničné podvaly a materiál na
opravu a údržbu prípadne poškodených koľají.
Zloženie súpravy typu BP44
Typ BP44 bol
vylepšený predchádzajúci typ BP42. Zavedený bol v roku 1944. Prvá
súprava dostala numerické označenie 73. Vagóny typu
Geschutzwagen a Kannoen und Flakwagen boli
vyzbrojené jednotným typom húfnice 10,5 cm l.F.H. 18/40. Očividnou
zmenou bolo doplnenie súpravy tankovými vagónmi
Panzerjägerwagen typu ATG-9. Bol to v podstate plošinový
vagón s nizkou nástavbou, na ktorej bola umiestnená tanková veža
z tanku Panzer IV ausf. H alebo J, vyzbrojená dlhým kanónom ráže 7,5
cm typu KwK L/48. Podobne ako na tanku Panzer IV ausf. H a J – mali
niektoré tankové vozne primontované na veže prídavné predstavné
pancierové dosky typu Schurzen, ktoré zvyšovali svojou hrúbkou
ochranu posádke v boji pred nepriateľskými strelami. Objednaných vo
výrobe bolo celkovo 46 ks Panzerjäger vagónov, všetky
ale dodané nakoniec neboli. Niektoré tankové veže boli prezbrojené
na 10,5 cm poľnú húfnicu alebo 15 cm húfnicu. Z dôvodu nedostatku
času a materiálu sa objavili aj improvizované tankové vozne
s použitím nástavby a veže sovietskeho tanku T34. Niektoré súpravy
boli doplnené koristnými obrnenými vozidlami typu Panhard, schopné
samostatného bojového nasadenia, v prípade potreby so špeciálne
upraveným podvozkom umožňujúcim pohyb po koľajach. V prípade pohybu
s podvozkom upraveným na koľaje bol klasický podvozok prevážaný na
plošinových vozňoch. Typ BP44 používal okrem štandardného typu
lokomotívy Baureihe 57 aj typ Baureihe 93.
Varianty
V predchádzajúcom texte je popisované typizované zloženie súpravy
BP42 a BP44. Existovali však aj rôzne iné varianty. V posledných
rokoch vojny sa postupne zjednodušovala podoba jednotlivých vagónov.
Materiál použitý na výrobu pancierových súprav bol v posledných
vojnových rokoch nahradzovaný rôznymi materiálmi, ktoré nie vždy
spĺňali požadovanú kvalitu typov BP42 a BP44. Protilietadlový 2 cm
Flakvierling bol v niektorých prípadoch nahradený vežou typu
Wirbelwind, s upravenou ochranou pre obsluhu. Minimálne jedna
súprava – Nr.32 - bola vybavená 3,7 cm protilietadlovým delom.
Taktiež boli použité rozdielne typy opancierovaných lokomotív.
V niektorých prípadoch boli použité miesto ľahkých tankov LT-38
ukoristené československé tanky LT-35, francúzske tanky Somua alebo
upravené samohybné delá na podvozku francúzskeho typu Lorraine.
Kamufláže
Typ BP42 sa
vyskytoval v širokej palete použitých náterov. Prvé modely boli
natreté šedou farbou, používanou Ríšskymi dráhami. Bola to stredne
šedá farba, bledšia ako tanková šedá – tzv. Panzergrau. Niektoré
zdroje uvádzajú, že na niektoré modely bola použitá dokonca aj
Panzergrau. Neskoršie fotografie BP42 a fotografie BP44 dokazujú, že
na ich kamufláž bola od roku 1943 už použitá štandardná európská
žltá farba - tzv. Dunkelgelb, používaná od roku 1943 na všetky
obrnené vozidlá nemeckého Wehrmachtu. Na tento základný maskovací
náter boli v niektorých prípadoch nanesené červeno-hnedé a/alebo
olivovo-zelené maskovacie pásy. Takýto maskovací náter bol nanášaný
až po zoradení súpravy tak, aby pôsobil súvisle a vytváral dojem
kompletného maskovania. V zimnom období v zasnežených oblastiach sa
súpravy objavovali upravené bielym maskovacím náterom, aj keď veže
s flakmi často zostávali nenatreté v pôvodnej kamuflovanej podobe.
Tak ako spojenci získavali leteckú prevahu, narastala aj náročnosť
kamuflovania súprav. Posledné fotografie súprav ukazujú takmer
nerozoznateľné obrysy, pokryté hustím lístím, ktoré významne
poslúžilo ako prídavné maskovanie.
Celkové hodnotenie pôsobenia súprav BP42 a BP44
Železničné
pancierové vlaky typu BP42 a BP44 boli v rukách nemeckého Wehrmachtu
v podstate úspešná a efektívna zbraň. Disponovali značnou palebnou
silou a ich posádky v počte približne 130 mužov boli schopné účinne
zasahovať za podpory zbraní súprav vždy tam kde to bolo nutné. Boli
taktiež významným pomocníkom v situáciach, kde bolo nutné zasiahnuť
v boji proti pôsobeniu partizánskych skupín často v oblastiach, kde
iné druhy vojsk mohli pre zložitosť a náročnosť terénu len ťažko
zasiahnuť. Boli však často z boja vyradené následkom použitia mín,
čím bola ich palebná sila nepoužiteľná. V posledných fázach
2.svetovej vojny dokázali veľmi efektívne pôsobiť v obranných
a ústupových bojoch, ako aj pri ochrane železničných tratí za
neustáleho postupu ruských vojsk.
Pôsobenie
nemeckých pancierových vlakov na území Slovenska
Je evidentné, že
v lete a na jeseň 1944 ako aj v posledných vojnových mesiacoch 1945,
v období zvýšeného pôsobenia partzánskych skupín na slovenskom území
boli na našom území nasadené aj nemecké pancierové vlaky. Nie je
potvrdené, či došlo ku bojovému kontaktu nemeckých pancierových
súprav s niektorým zo slovenských improvizovaných pancierových
vlakov počas SNP, ale k bojovým stretom partizánskych skupín či
prvosledových jednotiek Červenej armády s nemeckými vlakmi na našom
území došlo. Je napríklad potvrdená prítomnosť pancierového vlaku
Panzerzug 62 na východnom Slovensku. Táto obrnená súprava typu BP42
pôsobila v oblasti od júla 1944. Od 31.augusta 1944 v rámci operácie
Kartoffelernte mit Prämie ako súčasť KGr.“Rintelen“
zaisťovala železničnú trať Košice – Kysak – Prešov. Na území
stredného a východného Slovenska pôsobil aj pancierový vlak
Panzerzug 22.
Panzerzug 62
O činnosti pancierového
vlaku č. 62 (ďalej Panzerzug 62) pred jeho príchodom na Slovensko je známe len toľko, že
od polovice februára 1943 operoval na území Ukrajiny v priestore
Charkova. Po ústupe nemeckých vojsk z východnej Ukrajiny sa v apríli
1944 zúčastnil ťažkých bojov pri meste Stanislav (dnes Ivano-Frankovsk).
Koncom júla 1944 prešiel Panzerzug 62 cez Verecký alebo
Užocký priesmyk na vtedajšie maďarské územie a bol zaradený do
zálohy armádnej skupiny
„Heinrici“ (veliteľ: genplk. Gotthard Heinrici), ktorá tvorila
súčasť skupiny armád „Severná Ukrajina“ (veliteľ: genplk. Josef
Harpe).
Počas ďalších štyroch týždňov Panzerzug 62 zrejme neplnil
žiadne bojové úlohy. Zmena nastala až vo štvrtok 31.augusta 1944,
keď generál Harpe nariadil armádnej skupine „Heinrici“ vykonať
operáciu Kartoffelernte mit Prämie. Pod týmto krycím názvom
sa skrývalo odzbrojenie Východoslovenskej armády (veliteľ: gen. II.
triedy Augustín Malár) a ďalších slovenských jednotiek
rozmiestnených v operačnom pásme Wehrmachtu.
Panzerzug 62 bol začlenený do bojovej skupiny „Rintelen“
(veliteľ: genpor. Josef von Rintlen), ktorá mala odzbrojiť a
internovať príslušníkov slovenských ozbrojených síl na západ od
čiary Trebišov – Vranov nad Topľou – Uhorské Raslavice (dnes časť
obce Raslavice). Pancierovému vlaku pripadla úloha zaisťovať
železničnú trať Košice – Kysak – Prešov.
Panzerzug 62 prekročil slovenské hranice zrejme už pred
štrnástou hodinou 31. augusta 1944. O pohyboch ubytovacej a
zásobovacej časti pancierového vlaku sa však nezmieňuje žiadny
doposiaľ známy prameň. Je preto nanajvýš pravdepodobné, že až do
konca septembra 1944 zostali odstavené na košickej železničnej
stanici.
Na bojové nasadenie nemusela posádka Panzerzug 62 dlho čakať.
Slánske vrchy medzi Košicami a Prešovom boli hlavnou základňou
partizánskej brigády „Čapajev“ (veliteľ: Ivan Kononovič
Baľuta-Jagupov), ku ktorej sa v neskorých večerných hodinách 31.
augusta 1944 pridalo 333 príslušníkov Poľnej jednotky PÚV (veliteľ:
mjr. Jozef Dobrotka) s 13 tankami LT-38, dvomi samohybnými
delami Marder III Ausf. H,65 automobilmi a 13 motocyklami. Na porade v horskej obci
Zlatá Baňa sa partizáni s dôstojníkmi PÚV dohodli, že najskôr
podniknú útok na železničný uzol v Kysaku, po ktorom by sa motorové
vozidlá PÚV presunuli do širokej Hermanovskej
doliny. Najdôležitejším podujatím vojakov a partizánov malo byť
dobytie Prešova.
Na prepad železničnej stanice v Kysaku a v susednej obci Obišovce
bola vyčlenená tanková čata pod velením dôst. zást. asp.Jána Naništu
s piatimi LT-38, ktorú sprevádzali dva nákladné automobily
s partizánmi. Približne dvanásť ďalších príslušníkov brigády „Čapajev“
nasadlo v dvoj alebo trojčlenných skupinách na jednotlivé tanky.
V skorých ranných hodinách 1. septembra 1944 sa Naništova čata cez
Žehňu, Drieňov a Šarišské Bohdanovce presunula na hlavnú cestu
Košice – Prešov. Pri obci Lemešany tankisti zlikvidovali osádku
nemeckého osobného automobilu, ktorý vzali do vleku. Onedlho nato
natrafili na dva koňmi ťahané vozy s približne desiatimi nemeckými
vojakmi a všetkých postrieľali z guľometov. Zdalo sa, že ani útok na
kysackú stanicu nebude predstavovať vážny problém. Podľa hlásenia
partizánskych prieskumníkov sa tam totiž nachádzala len malá
zaisťovacia jednotka.
Dôst. zást. asp. Naništa na vlastnú škodu partizánom uveril a po
príchode do Obišoviec svoju čatu rozdelil na dve časti. Veliteľské
vozidlo nasledované dvomi LT-38 zamierilo k blízkemu
železničnému mostu nad riečkou Svinka. Zvyšné dva tanky pod velením
dôst. zást. asp. Blažeja Smoleňa a slob. Gajdoša postupovali
k železničnému mostu cez Hornád pri Kysaku. Približne o 4. hodine
ráno Naništov stroj zničil výstrelom z kanóna strážnu búdku pri
obišovskom moste. Práve v tej chvíli sa na trati objavil
Panzerzug 62, ktorý bol doposiaľ ukrytý v terénnom záreze na
sever od kysackej stanice. Pancierový vlak spustil na slovenské
tanky paľbu a zasiahol posledný LT-38 z Naništovej skupiny do
palivových nádrží. Vozidlo explodovalo a začalo horieť. Jeho veliteľ
des. asp. Ľudovít Urbanec a jeden partizán boli okamžite mŕtvi a
nabíjač strel. Kľuka utrpel smrteľné zranenie. Naništov stroj potom
s tankom des. Štefana Veselovského ustúpil pod most. Nemecký
pancierový vlak zatiaľ na ceste medzi Kysakom a Obišovcami zničil
ďalší LT-38, ktorému velil des. Gajdoš. Celá osádka zahynula.
Dôst. zást. asp. Smoleň sa po neúspešnom pokuse nadviazať so zvyškom
čaty rádiové spojenie rozhodol ustúpiť do Zlatej Bane. Jeho tank
však pri odbočovaní na cestu Košice – Prešov zapadol do betónového
jarku, z ktorého už nedokázal vycúvať.
Niekoľko minút po príchode bojovej súpravy Panzerzug 62
tak z Naništovej
čaty zostali len dva LT-38 zablokované pod obišovským
železničným mostom. Napriek nevýhodnej pozícii sa tankisti rozhodli
pokračovať v boji. Panzerzug 62 preto vyšiel na most, odkiaľ
na nich spustil paľbu z mínometov. Keď po niekoľkohodinovom
vzájomnom ostreľovaní začala slovenským tankom dochádzať munícia,
rozhodol sa dôst. zást. asp. Naništa s nepriateľom vyjednávať.
Výbuch mínometného projektilu mu však odtrhol obe nohy a veliteľ
čaty svojim zraneniam zakrátko podľahol. Keď o 11. hodine tanky pod
mostom vystrieľali všetku muníciu, rozhodli sa zvyšní vojaci
a partizáni zachrániť útekom. Niekoľkým čapajevovcom dokázalo
prebehnúť do neďalekého vodného mlyna. Jedného pri brodení Svinky
zastrelili Nemci a dvaja spáchali samovraždu. Okrem nich zahynuli
tankisti strel. Juraj Pavlík a strel. Leško. Ďalší štyria vojaci
(des. Veselovský, des. Ján Oravec, slob. Ľudovít Kukura a strel.
Matvia) padli do zajatia. Mužstvo dôst. zást. asp. Smoleňa zo svojho
imobilného vozidla vymontovalo závery zbraní a pešo prešlo do obce
Guľvas (dnes Dulova Ves), kde sa pridali ku svojim spolubojovníkom.
Úspešným zásahom proti Naništovej čate sa 1. septembra 1944 aktivity
Panzerzug 62 neskončili. Približne o 5. hodine skončil
presun tankistov zo Zlatej Bane do Hermanoviec nad Topľou.
V okolitých lesoch a obciach sa od predošlého dňa nachádzali stovky
ďalších vojakov a dôstojníkov Východoslovenskej armády, ktorí sa
predpoludním spoločne s príslušníkmi PÚV a brigády „Čapajev“ vydali
dobýjať Prešov. Na čele útočnej kolóny postupovala obrnená jednotka
s ôsmimi LT-38 a dvomi Marder III pod velením npor.
Dominika Miartuša. Za ňou nasledovali desiatky nákladných
automobilov s pechotou.
Úspech tejto akcie mohol mať ďalekosiahle následky, ale v dôsledku
nedostatočného prieskumu a zlej taktiky skončila úplným debaklom.
Veliteľ bojovej skupiny „Rintelen“ musel rátať s nebezpečenstvom,
ktoré predstavovali neodzbrojené časti PÚV a výpadovú cestu
z Prešova na Vranov nad Topľou zaistil protitankovou
batériou.Obrnené vozidlá mali nečakanú prekážku obísť a udrieť na ňu
z tylu, alebo prenechať jej likvidáciu pechote. Npor. Miartuš však
zaútočili na batériu čelne. Podarilo sa mu nepriateľa zničiť, ale za
tento úspech zaplatil dvomi zničenými tankami a jedným samohybným
delom. Keď sa do boja zapojil Panzerzug 62, bol nariadený
ústup.
Po návrate do Slánskych vrchov sa všetci vojaci začlenili do
novootvorených partizánskych oddielov „Bohdan Chmeľnickij“ (veliteľ:
stot.František Adam) a „Ščors“ (veliteľ: mjr. gšt. Elemír Polk).
Brigáda „Čapajev“ bola súčasne reorganizovaná na partizánsky zväzok,
ktorý 4. septembra 1944 dosiahol početný stav 1 074 mužov.
Partizáni sa neuspokojili s pasívnym budovaním obrany svojich
základní. Často podnikali prepady nemeckých cestných konvojov
a komunikačných zariadení. Keď oddiel „Ščors“ posilnený ďalšími
jednotkami podnikol 3. septembra 1944 útok na železničnú stanicu v
Obišovciach, zasiahol na podporu tamojšej okupačnej posádky
Panzerzug 62. Partizáni ho údajne poškodili, ale spoľahlivosť
tejto informácie je veľmi pochybná.
Vo štvrtok 7. septembra 1944 podnikli jednotky generála Rintelena
proti zväzku „Čapajev“ rozhodujúci útok. Zúčastnil sa ho aj
Panzerzug 62, ktorý od obce Lipníky ostreľoval partizánske
obranné postavenia pri Petrovciach a Hermanovciach nad Topľou.
Panzerzug 62 zaisťoval železnicu medzi Košicami a Prešovom aj po
rozprášení zväzku „Čapajev“ až do konca septembra 1944, keď sa ho
velenie armádnej skupiny „Heinrici“ prevelilo na ochranu trate
Poprad – Štrba. Povstalci prítomnosť nemeckého pancierového vlaku v
tomto priestore po prvýkrát zaznamenali 6. októbra 1944. Správy
o pohyboch ubytovacej a zásobovacej časti opäť chýbajú, ale
s najväčšou pravdepodobnosťou sa z Košíc presunuli na popradskú
železničnú stanicu.
Najdôležitejšou úlohou Panzerzugu 62 po príchode na nový úsek bola
ochrana opravy železničného mosta nad sútokom Bieleho a Čierneho
Váhu, ktorý 24. septembra 1944 zničili príslušníci obranného úseku
„Kosatec“ (veliteľ: kpt.Martin Kučera). Presne o týždeň neskôr Nemci
nasadili na jeho rekonštrukciu bojovo-nákladný vlak. Tvorila ho
obyčajná neopancierovaná lokomotíva, niekoľko vagónov so stavebným
materiálom, dva plošinové vozne vyzbrojené kanónmi 37 mm Pak
35/36, osobný vozeň s pechotou a plošinový vozeň so zastaralým
tankom typu PzKpfw. III. Povstaleckým ženistom sa však
podarilo nákladnú časť súpravy vyhodiť do povetria. Keď o tri dni
neskôr zničili aj vozeň s tankom, okupanti pochopili, že opravu
zničeného mosta môže zabezpečiť len skutočný pancierový vlak.
Hoci prerušenie premávky na železničnej trati Žilina – Poprad
spôsobovala nemeckému veleniu obrovské problémy, musel Panzerzug
62 na bojové nasadenie pri sútoku Kráľovej Lehote čakať vyše dva
týždne. Príčinou bol nedostatok sprievodnej pechoty, ktorá by
zaisťovala jeho presun cez nebezpečný úsek medzi Štrbou a zničeným
mostom. O 16. hodine 20. októbra 1944 zaznamenali povstalecké
hliadky príjazd pancierového vlaku do Východnej, ale už zakrátko sa
vrátil do Popradu. Na druhý deň o 18.00 sa Panzerzug 62
znovu
objavil vo Východnej. Spolu s ním prišli dve nákladné súpravy s
mostovými konštrukciami.
Dlho očakávaná rota 37. práporu leteckej pechoty sa však k
pancierovému vlaku pripojila až 22. októbra 1944.
Nasledujúce ráno napadla obranné postavenia úseku „Kosatec“ bojová
skupina „Wittenmayer“ (veliteľ: SS-Stubaf. Friedrich
Wittenmayer). Povstalcom sa síce podarilo Panzerzug 62
demoláciou trate asi 3 km východne od Kráľovej Lehoty zablokovať
medzi zničenými mostami, ale to mu nezabránilo, aby paľbou svojich
kanónov a húfnic podporoval útok na Malužinú. Na žiadosť kpt. Kučeru
ho preto bombardovali dva dvojčlenné roje stíhačiek La-5FN
z 1. ČSSLP.
Nálet nemohol nemecký pancierový vlak vážnejšie poškodiť. Keď totiž
na svitaní 24. októbra 1944 skupina „Wittenmayer“ obnovila útok na
Malužinú, strieľali jeho delá s nezmenšenou intenzitou. Dopoludnia
pancierový vlak opäť bombardovala dvojica La 5FN. Tentoraz
však letci nedosiahli ani jeden úspešný zásah.
V stredu 25. októbra 1944 bojová skupina „Wittenmayer“ Malužinú
dobyla.
O niekoľko dní neskôr sa Paznerzug 62 presunul na
slovensko-maďarské pomedzie k skupine armád Juh, aby prevzal ochranu
prechodov cez rieku Tisa. Účastnil sa tiež obrany Miškolca. Po
20.12.1944 keď sovietske jednotky prelomili obranné postavenia medzi
1.maďarskou armádou a 8.armádou, bol Panzerzug 62 v
priebehu obranných bojov v priestore Rimavská Sobota - Fiľakovo
poškodený. Koncom roka sa presunul do
Poľska k skupine armád A.
Panzerzug 22
Podľa oficiálnych
nemeckých zdrojov sa na našom území pohyboval taktiež pancierový
vlak Panzerzug 22, ktorý bol na Slovensko prevelený koncom októbra 1944
z Francúzska. Začiatkom novembra 1944 vystriedal pancierový vlak
Panzerzug 62.
Podľa dochovaných fotografií bol tento obrnený vlak zostavený z
poľského koristného materiálu.
Pozostával z:
- dvoch opancierovaných plošinových vozňov kde na každom bol
umiestnený protilietadlový kanón 2cm FlaK-38
- jedného delového vozňa s dvomi 7,5 cm kanónmi FK.02/26 (p)
poľského pôvodu (75 mm wz.02/26)
z pôvodného
poľského obrneného vlaku
Nr.54
"Groźny"
- jedného pechotného vozňa typ
Bahnschuetzwagen
- jedného delového vozňa s jedným 7,5 cm kanónom FK.02/26 (p)
poľského pôvodu
(75 mm wz.02/26)
- veliteľského vozňa
typ
Kommandowagen
z pôvodne poľského obrneného
vlaku Nr.52
"Piłsudczyk"
- lokomotívy typu 56.651 pôvodne poľskej typovej rady Ti3-4 z
pôvodného poľského obrneného vlaku
Nr.54
"Groźny"
V roku 1944 bol Panzerzug 22 pre zvýšenie bojovej
hodnoty tohto vlaku posilnený o 1 alebo 2 vagóny typ
Panzerjagerwagen,
vyzbrojené 7.5cm KwK-40
vo veži z tanku Pz.IV ausf.H. Taktiež dostal 1 alebo 2 vagóny typ
Panzertragerwagen s ľahkým
tankom Pz.38 (t) pôvodne československej výroby. Podľa dochovanej
fotografie operoval na Slovensku už s týmito vagónmi.
Úlohou Panzerzug 22 na území Slovenska bolo
ochraňovať
železničnú trať Žilina - Prešov, neskôr Zvolen - Košice. Vo februári
1945 bol Panzerzug 22 presunutý z územia Slovenska k skupine
armád Stred na územie Sliezska v Poľsku. Tu bol aj zničený.
Pancierové vlaky v Bratislave
Potvrdená je taktiež prítomnosť 2 nemeckých pancierových vlakov
v záverečných bojoch na území Bratislavy v apríli 1945. Čísla súprav sa
zatiaľ nepodarilo zistiť. Nie je isté ani to, či sa jednalo
o štandardizované alebo improvizované bojové súpravy. Keďže sa
v tomto období podľa dochovaných zdrojov neuvádza výskyt žiadnej
typizovanej bojovej súpravy, je možné že sa jednalo o niektorý z
Streckenschutzzuge, teda vlaky k ochrane železničných koľají. Ich
výzbroj bola rôznorodá. Jednalo sa o obyčajné nákladné vagóny
provizórne chránené vrecami s pieskom alebo betónovými stenami. Ich
výzbroj tvorili predovšetkým protitankové pušky, mínomety a
guľomety.
Počas
obranných bojov o Bratislavu došlo 3.apríla 1945 ku kontaktu prvosledových
jednotiek Červenej armády s jednotkami Wehrmachtu za podpory
týchto 2 nemeckých pancierových vlakov. Bolo to v oblasti
stanice Bratislava – Východ a južne od Dynamitky.
Rekonštrukcia veliteľského vozňa Kommandowagen
Je
chválihodné, že aj v tejto dobe sa nájde niekto, kto venuje svoj
voľný čas na prvý pohľad neefektívnym aktivitám ako je rekonštrukcia
vozňa z obdobia 2.svetovej vojny. Je taktiež v dnešnej dobe akoby
zázrak, že sa ešte nájde nezreštaurované bojové vozidlo z obdobia
2.svetovej vojny, ktoré neskončilo niekde v šrote alebo v súkromnej
zbierke zámožného zberateľa. Tieto obidve skutočnosti sa stretli a tak
partia nadšencov z Klubu vojenskej histórie CARPATHIA za pomoci
Múzejno-dokumentačné centra pri ŽSR v Bratislave obnovila takýto
nájdený vygón, ktorý tu ostal ako pamiatka na vojnu. Tento vagón v prevedení
Kommandowagen – teda veliteľský vozeň, patril jednoznačne k štandardizovanej
súprave asi najpravdepodobnejšie typu BP44. Po skončení vojny ostal
tento Kommandowagen na našom území na niektorej odstavnej
kolaji údajne spolu s Kannoen und Flakwagen. Podľa výpovede
pamätníkov skončil Kannoen und Flakwagen – k obrovskej škode
– pre poškodený podvozok v šrote. K akej konkrétnej súprave tieto
vozne patrili sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť. Buď išlo o vagóny z pancierových
vlakov, ktoré cez naše územie len prechádzali a boli napadnuté,
alebo poškodené počas bojov, alebo z niektorých spomínaných súprav, operujúcich na území
Bratislavy z apríla 1945.
Klubu vojenskej histórie CARPATHIA sa podaril v roku 2016
zrekonštruovať ďalší vozeň - jedná sa o plošinový vozeň typovej rady
Stuttgart, ktorý sa využíval ako improvizovaný tankový vozeň. Bol na
ňom umiestnený väčšinou nepojazdný tank napr. Pz.38 (t).
|
